Tým sa zväčša nedá veriť, hovoria moji známi. Inak veľmi vzdelaní, kultivovaní, dalo by sa povedať intelektuáli - voliči štandardných strán, ktorí sú za mier a spolunažívanie.
Aj keď sa to nedá celkom porovnávať, silne mi to pripomína Slovensko a jeho vzťah k Rómom. Ani tým sa podľa mnohých „bielych“, inak slušných občanov, nedá veriť, lebo len čakajú čo by ukradli a ako by zneužili štátne peniaze. Aj títo ľudia však nostalgicky spomínajú na „svojho Róma“ - dajme tomu počerného lapaja Deža z vedľajšej dediny, čo tak pekne hral na husliach. A jeho mama mala vždy doma čisto a navarené, aj keď to boli len obyčajné zemiakové placky a polievka.
V Izraeli máme zase Ahmeda alebo Mustafu, čo hrával futbal so židmi a teraz, keď sú z malých futbalistov veľkí chlapi, nezabudne zavolať a zablahoželať na židovské sviatky.
Bývalý spolužiak môjho muža, dedič veľkej potravinárskej siete zase tvrdí, že najlepšie sa aj tak nakupuje na trhu u Arabov. Na arabský falafel a pitu čakajú v sobotu v Nazarete židia z Tel Avivu v dlhom rade už od skorého rána.
Veľa židovských podnikateľov vám povie, že radšej robí biznis s Arabmi ako s vlastnými a keď sa náhodou ocitnete na stavenisku súkromného domu, verte, že jeden z hlavných dodávateľov bude určite Arab. Aby Izraelčania demonštrovali, že nie sú rasisti, vždy majú po ruke niekoho, kto, čuduj sa svete, je zhodou okolností Arab a dobrý človek.
Neviem celkom iste, či to platí aj opačne, ale mám taký silný pocit, že aj medzi izraelskými Arabmi existujú príbehy o dobrých židoch, ktorí sú iní ako tí ostatní „zlí okupanti“. Je len škoda, že sa to neprenáša aj na celoštátnu úroveň. To by však bolo príliš ideálne a jednoduché a nemohlo by sa to celé odohrávať na Blízkom východe.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
