Na lov sa vyberám vždy, keď spln mesiaca pripadne na jeden z víkendových dní. Nelovím však vysokú, zajace alebo sluky. Špecializujem sa na jackalopy. Mnoho čitateľov možno nepozná tento živočíšny druh, či skôr genetický výstrelok prírody. Jackalop je zvláštny živočích, obývajúci púšte Arizony. Vznikol skrížením zajaca poľného (jackrabbit-a) a antilopy. Jackalop má telo ako zajac, no na hlave mu vyrastá parožie. Keďže v Arizone sa antilopy nevyskytujú, vedci považujú tento živočíšny druh za dôkaz teórie, že kontinenty boli kedysi spojené a po veľkom geologickom zlome sa od seba začali odďaľovať. V rastlinnej ríši máme takýchto dôkazov viac, napríklad príbuznosť aloe a agáve; no v živočíšnej je jediným príkladom práve jackalop.

Uloviť jackalopa je nesmierne ťažké pre jeho extrémnu plachosť a prefíkanosť. Mesačný spln však tieto jeho vlastnosti mierne oslabuje. Keďže ostatných pár rokov žijem v Los Angeles, do Arizony to nemám tak ďaleko a poznám tam pár výborných lovísk. Na lov sa pripravujem už dva - tri dni vopred. Počas tohto obdobia nepoužívam nijakú kozmetiku a vyhýbam sa aromatickým jedlám. Jackalopy majú totiž neuveriteľne dobrý čuch. Keď príde deň D, poobede naložím do auta dva kartóny whisky, pevné plátené vrecia, silný špagát a vyrazím na cestu. Asi tak za päť-šesť hodín dorazím na nemenované miesto v Arizone (poloha revíru je veľmi prísne stráženým tajomstvom každého lovca). Zvyčajne sa už schyľuje k večeru a na oblohe sa zjavuje mesiac. To je ideálny moment pre nastraženie osídiel. Pootváram fľaše whisky a rozložím ich v teréne. Už som spomínal, že jackalopy majú excelentný čuch, no nespomínal som ich slabosť pre whisky. A práve táto kombinácia sa im môže stať osudná, pokiaľ ju dokáže využiť skúsený lovec. Ďalej už je postup prostý. Treba len pravidelne a trpezlivo obchádzať nastražené fľaše a dúfať, že jednu z nich nájdete dopoly vypitú a pri nej driemajúceho jackalopa. V takom prípade treba konať rýchlo a rázne. Jackalopa musíte schmatnúť za zadné nohy a hlavou nadol ho šupnúť do vreca a pevne zaviazať. Potom treba rýchlym pohybom nahmatať parožie a ulovenej šelme zlomiť krk. Možno sa to niekomu zdá kruté, no len tomu, kto nepozná povahu jackalopa. Toto na prvý pohľad nevinné zvieratko je síce plaché a stretnutiu s človekom sa vyhýba, avšak vo chvíli priamej a neodvratnej fyzickej konfrontácie sa mení na neľútostnú beštiu zabijaka. Legendárna je tiež ich schopnosť napodobňovať zvuky a hlasy. Mnoho lovcov za to draho zaplatilo pri hromadných ťaženiach, keď sa uprostred tmavej noci nechali vylákať nad nebezpečné priepasti výkrikmi "poď za mnou" alebo "tam sú", považujúc ich za hlasy svojich kamarátov. Výnimočné vokálne schopnosti jackalopov si všimol aj môj priateľ Mišo Kaščák, ktorý mi pred pár rokmi na postriežke rozprával zaujímavú príhodu. Raz za splnu sedel na okraji lesa kdesi v Illinois. Už sa blížilo k polnoci, keď začul v diaľke slabučký spev. Postavil sa a kráčal lesom tým smerom, odkiaľ prichádzal. Spev postupne mohutnel až Mišo prišiel na čistinu a uzrel obrovský zmiešaný zbor jackalopov. Spievali úryvky z opery Braniboři v Čechách. Keď dospievali, zložili partitúry a začali sa opaľovať pri mesačnom svite. Vraj to bol obrovský zážitok. No mne sa to nepozdáva, keďže výskyt jackalopov bol v priebehu niekoľkých storočí zdokumentovaný len v Arizone.

Po úspešnej poľovačke je cesta späť do L. A. radostná a ubehne rýchlo. Na druhý deň si treba odpočinúť, ľahnúť si k oceánu alebo do tieňa palmy a dopiť zvyšnú whisky. Ak sa lov nevydarí, vyrážam do Las Vegas, ubytujem sa v hoteli Sahara a skúšam šťastie v pokri. Medzi úspechom v love jackalopov a v pokri je totiž vedecky dokázaná nepriama úmernosť. (zš)