Hoci nakrútil veľa filmov a televíznych inscenácií a stvárnil mnoho divadelných rolí, dnes je naozaj vďačný za úlohu gynekológa v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Práve v dnešných časoch by podľa neho televízia mohla plniť aj veľmi pozitívnu funkciu, keby nerezignovala na pôvodnú tvorbu. Vraví, že najmä filmové dokumenty by nás mohli osloviť a správne nasmerovať - príbehmi ľudí, ktorí niečo dosiahli a niečo zaujímavé vytvorili. FRANTIŠEK KOVÁR sa za svoje emócie nehanbí. Veď je herec.

Vďaka seriálu Ordinácia vružovej záhrade ste opäť populárny. Cítite to tak?

„Svetská sláva poľná tráva, ale som naozaj vďačný za túto rolu. Hoci, zatiaľ som počul, že moja postava by mala existovať ešte dosť dlho. Človek pociťuje, že okolie naňho reaguje podľa toho, čo v seriáli vidí. Skrátka si vás začínajú viac všímať ako predtým."

Reagujú ľudia na to, ako postava koná?

„Áno. Aj tí, čo ma veľmi nepoznajú, sa prihovoria a opýtajú sa, či budem dlho chorý. Lebo ja som začínal s tým, že som mal srdcový kolaps. Teraz som sa z toho dostal, začínam ordinovať. Tak sa zaujímajú, pýtajú sa na to."

Prezrádzate im dej?

„Podľa toho, či vidím, že chcú, aby som im povedal, ako v detektívke, že vrahom je záhradník. Ale väčšina to vedieť nechce."

Máte už celý scenár?

„Nie. Dostávame tri-štyri scenáre dopredu, aby sme sa vedeli zorientovať. Teraz robím štrnástu časť a už mám sedemnástu."

Psychológiu postavy takto ale celkom nepoznáte.

„Charakteropis je známy a ostatné peripetie sa potom dozviem podľa toho, ako scenáristi zamiešajú karty."

Vaša manželka je lekárka, aj váš syn je lekár. Akej oblasti medicíny sa venujú?

„To bolo tak, manželka zo začiatku chcela byť tiež gynekologička - hrám totiž v seriáli gynekológa. Jej ocko bol veľmi úspešný, známy gynekológ a jej sa to veľmi páčilo. Ale vzhľadom na časové proporcie, jeden vmanželstve sa vždy obetuje kvôli druhému. Keď prišli deti, ona sa obetovala. Pôsobila na lekárskej fakulte, ale už 23 rokov robí praktickú medicínu. Syn je lekárom na Kramároch."

Skutočnosť, že máte v rodine lekárov, vám pomáha pri stvárnení seriálovej postavy?

„Pomáha. Až teraz vidím, koľko sa na mňa nalepilo za tie roky, čo sme spolu. Máme veľa priateľov, manželkiných kolegov, s ktorými sa stretávame. Často sa o niečom rozprávajú a vlastne až teraz sa mi vynára, že naozaj sa ako partner dozviem o niektorých diagnózach. Nechcem to ale preceniť. Ale ak niečo neviem, opýtam sa manželky alebo syna."

Očom sa zvyknete rozprávať?

„Priamo o konkrétnej situácii. Ale pri natáčaní máme aj odborného poradcu, primára Paldiu. Keď mám v televíznej ambulancii urobiť nejaké vyšetrenie, dozviem sa, ako mám k nemu pristupovať. Viem, aký má pacient problém, či je to vážne a podobne."

Teda radíte sa smanželkou a so synom?

„Áno, keď niečomu nerozumiem. Dnes ide veľa seriálov s touto tematikou, niektoré som si pozrel ako divák. Táto téma je atraktívna. A keď vidím u hercov profesionalitu, v rôznych vypätých situáciách, keď vidím, ako riešia vzťahy, ktoré tam vznikajú, má to úžasnú výpovednú hodnotu o lekárskej profesii, aj o lekároch. Divák hercom uverí. Má to aj tú hodnotu, že si potom vážite viac ich profesiu."

Je naozaj ťažké zahrať dobre, teda verne, samotné lekárske výkony? Napríklad operáciu?

„Ak verne, musíte vedieť, čo máte robiť, to si v štúdiu naskúšame. Keď nejaký známy, povedzme chirurg, rozprával o tom, ako operoval, aký problém pri operácii vznikol, zaujímalo ma to. Teraz sa mi to všetko zúročí."

Rozprávate sa doma aj ochorobách? Lekári niekedy trpia takouto profesionálnou deformáciou.

„To určite nie. Manželka nerozpráva ani o pacientoch."

Prišli ste teraz rovno z nakrúcania. Ako často nakrúcate?

„Závisí to od obrazov v jednotlivých dieloch. Začal som skúšať vdivadle, čiže čas sa musí rozdeliť medzi skúškou v divadle a natáčaním. Niekedy sú to dva, tri dni vtýždni. Podľa scenára."

Koľko hodín denne?

„Niekedy aj celý deň. Nástup je ráno o ôsmej, kedy je prvá klapka. Končí sa večer ošiestej, o siedmej."

Je to náročné?

„Človek sa musí sa v tej chvíli dokázať koncentrovať, rozdeliť si sily. Musím sa priebežne učiť texty. Vždy si pred obrazom povieme s režisérom základnú situáciu, o čom ten obraz je, čo je v ňom podstatné. Ak treba, texty si upravíme, aby boli hovorové. Keď vyvstane nejaká profesionálna otázka, tak o nej diskutujeme. Rozprávame sa o tom, aká je asi psychológia postavy, prečo teraz takto konám, ako budem konať v ďalšom obraze - aby v tom bola náväznosť."

Teda nie je to len rutina?

„Nie. Práveže ma to baví. Chcem, aby to bolo profesionálne dobré, autentické, a aj príťažlivé pre diváka. A tým, že sa tu dlho netočilo, tak som ako hladný človek, keď sa dostane kdobrému výdatnému jedlu."

Aká je atmosféra pri natáčaní?

„Keď som tam prišiel prvýkrát, veľmi som sa potešil. Lebo so štábom, ktorý je tam, sa veľmi dobre poznám z televízie, z čias, keď sme robievali inscenácie. Kameramani, strihači, zvukári, maskéri - väčšina znich sú tí istí."

Teda nie sú tam len samí mladí?

„Sú tam aj mladí, ale väčšinou sú to starí profíci. Výsledný produkt je vždy tímová práca ľudí okolo. Dôležité je, aby sme si dokázali vyjsť v ústrety."

Takže sa vám pripomenuli časy, keď sa ešte pravidelne natáčali televízne inscenácie?

„Áno. Keď som tam bol prvý deň, bol som z toho - poviem úprimne - trošičku vyplašený. Ako v prvý deň. Až potom som si na všetko pospomínal. Keď viete, z ktorej strany vás berie kamera, kedy musíte o krok ustúpiť, aby ste nezatienili partnera, s ktorým vediete dialóg alebo sa pozriete falošne, ak viete, že túto vetu musíte povedať opäť centimetrov spohľadom ďalej... To sú také drobnosti, ktoré sa vám znovu obnovia. A potom je to radosť pracovať."

Nechcem Ordináciu v ružovej záhrade dehonestovať, ale fakt je, že za normálnych okolností patrí tento typ seriálu k ľahšiemu žánru.

„Áno."

Ale unás je situácia s pôvodnou tvorbou taká, že je to odrazu veľká vec, keď si herci majú kde zahrať a diváci sa majú na čo pozerať.

„Presne tak. Bohužiaľ, nikto znás nepredpokladal, že vývoj pôjde takýmto smerom. Naopak, všetci sme si mysleli, keď prišla po novembri tá veľká zmena, že teraz prídu scenáristi, prídu slobodné, veľké témy a budeme pracovať. Jedinou veľkou témou, bohužiaľ, boli peniaze a tie všetko vytlačili. Naše nádeje pomaličky vyhasli a prestali byť dôležité. Vlastne dôležité bolo to, čo tu predtým nebolo, rôzne reality show a podobne. Keby bolo paritné zastúpenie s hodnotnou pôvodnou tvorbou, tak by to človek bral. Ale paritné zastúpenie nebolo. Televízia má možnosť rýchle reagovať, môže vyrábať rôzne žánre - rozprávky, klasiku... Ale vlastne tu zrazu nebolo nič z našich očakávaní."

Herci boli hybnou silou revolúcie, chodil do tovární, do škôl, na námestia. Nie je nespravodlivé, že sa ich úsilie akoby obrátilo proti nim? Doplatili ste na slobodu.

„Ťažko hľadať v živote nejakú spravodlivosť. Záleží na tom, ako si to ľudia usporiadajú. A ľudia, ktorí o tom rozhodovali, to usporiadali takto, už sme nemali možnosť to zvrátiť. Aby sme sa vôbec dostali pred kameru, chodili sme robiť filmy so študentmi VŠMU, zadarmo. Aspoň takto sme mali možnosť točiť."

Nespomínate na prednovembrové časy hereckej práce trochu s nostalgiou?

„V istom zmysle určite. Ale inde vonku sa točia filmy. Stále spomíname Česko. No aj inde sa robia videofilmy. Všetko sa k nám vozí a my to dabujeme. Len bohužiaľ, práve tu, na tomto mieste zemepisnej šírky a dĺžky, to zaspalo."

Čím si vysvetliť tento jav - že práve na Slovensku?

„Je to podľa mňa čisto komerčná otázka. Komerčným televíziám išlo o vysokú sledovanosť a v Slovenskej televízii sa zase chceli podobať na komerčnú televíziu, pretože tam tiež chceli vysokú sledovanosť. A tak sa to zunifikovalo a skončili sme tam, kde sme skončili. Ale našťastie, nekončíme. Začíname to pomaly rozbiehať."

Chodí dnes do divadla veľa ľudí?

„Chodí. Teraz síce začalo také obdobie, aké divadlo zažíva počas svojej existencie zriedkakedy. Nové divadlo sa otvorilo, staré sa zatvorilo a zmenia sa aj hracie miesta. To sa stáva málokedy. Nota bene, otvorilo sa divadlo, o ktorom sa veľa hovorilo negatívne. Teraz sme zrazu zistili, že nové divadlo je veľmi pozitívne. Každý, kto tam príde, sa tam veľmi dobre cíti. Dúfam, že zvedavosť tam divákov tiež privedie."

Boli ste predtým, ako ste zažili tento pocit, zástanca alebo odporca novej budovy?

„Zo začiatku boli obavy, či to naozaj bude dobré. Išli sme sa tam pozrieť a zistili sme, že to má veľa kladov. Samotná budova je veľmi pekná. Šatne, parkovanie a vlastne celé to funguje tak, aby boli dobré podmienky pre predstavenie, tak pre divákov ako aj pre hercov."

Odporcovia novej budovy možno ani tak nespochybňovali, či sa v nej hercom bude dobre hrať. Skôr išlo oprincíp. Obrovská stavba spotrebuje veľa peňazí na svoju údržbu a tie budú časom chýbať na samotnú tvorbu. Aj iným divadlám.

„To bolo práve to negatívne, o čom sa toľko hovorilo, že je to kolos. Ale nie je to tak. Budova zvonku vyzerá inak. Sú to vlastne tri priestory, ktoré sa dajú vnímať aj osobitne. Anie je to veľké, naddimenzované. Takýchto budov je vo svete veľmi veľa. Druhý argument, že to bude stáť veľa peňazí - ani to nie je pravda. Čísla teraz neviem z hlavy, ale nárast nákladov nie je veľký."

Stúpol záujem divákov o predstavenia práve vďaka novej budove?

„To uvidíme. Čo sa týka činohry, my sme mali v Divadle Pavla Orságha Hviezdoslava väčšinu predstavení vypredaných. V novej budove sme krátko, ale už ľudia začínajú chodiť aj sem. Predpokladám, že to, čo sme zažívali v DPOH, budeme zažívať aj v novom divadle. A čo je pre nás pre hercov fajn, teraz sa môžem stretnúť s kolegom, ktorý hrá v štúdiu, ale ja hrám na veľkom javisku. A súčasne sa hrá aj v opere. Vlastne sa konečne budeme môcť navzájom spoznať."

Teraz hrávate niektoré predstavenia aj vhistorickej budove.

„Budeme tam zatiaľ hrávať štyri predstavenia, ktoré žánrovo patria do tejto budovy, ako napríklad Stratégie arozmary, Ideálny manžel, Chrobák vhlave a Cyrano. Historická budova je nádherná a je tam fantastická akustika. Ak ktomu prirátam veľmi dobrý kontakt s divákom - lebo divák tam nie je ďaleko od nás, tak to dáva takú úžasnú energiu, že som mal pocit, že naozaj budem musieť aj spievať. (smiech) Lebo keď máte radosť, tak si potrebujete vyspievať dušu. Bol to povznášajúci pocit."

Na vysokej škole vás učil Ladislav Chudík. Aký to bol pedagóg?

„Možno sa už budem opakovať, ale nevadí, on si tie pochvaly zaslúži. Ako pedagóg bol vždy pripravený. Vždy sme vedeli, ktoré dialógy budeme robiť, kto ským. Vždy prišiel na hodinu pripravený. Bol vynikajúci aktívny herec, takže jeho pripomienky boli pre nás cenné. Dokázal nám vytvoriť dobré podmienky, čím si vybudoval prirodzenú autoritu. Vedeli sme, že to, čo povie, je pravda. Niekedy bol voči nám aj veľmi prísny, čo bolo treba, lebo taký študent, ešte len takzvaný budúci umelec, mával aj rôzne úlety. Toto všetko dokázal zvládnuť a dokonca na začiatku štúdia s nami so všetkými urobil rozhovor, ktorý si nahral na magnetofón. Potom, po skončení štúdia, nám to púšťal a znovu si nás nahral, aby sme vedeli, kam sme sa za tie štyri roky posunuli."

A bolo to zrejme zaujímavé.

„Bolo to veľmi zaujímavé. Lebo adept herectva sa niekam posunie, nielen profesionálne, ale aj ľudsky a má možnosť si to porovnať.Teraz ste mi vnukli vlastne myšlienku, že bolo by zaujímavé, keby sme si to vypočuli ešte raz."

Boli to rozhovory, v ktorých zisťoval naše názory?

„Áno. Nepoznali sme sa a ľudský moment hrá vživote herca veľmi dôležitú úlohu. Dôležité je všetko, čo máte v psychofyzickej výbave. On chcel vedieť, kto sme. Tak sa nás na to pýtal, aby vedel, akých študentov bude učiť. A akých ľudí."

Spomenuli ste úlety. Aké úlety ste mávali?

„Také typické. Napríklad sme šli debatovať o umení s vypili sme pri tom nejaké tie fľašky vína. Diskutovali sme o tom, akí sme fantastickí, akí budeme, čo všetko je zlé. Veď poznáte to - vtedy človek ľavou rukou raz dva všetko odpíše a myslí si o sebe, aký je úžasný. Mladosť- pochabosť. Ale nielen to. Zoznamovali sme sa vtedy s opačným, nádherným ženským pohlavím a ztoho neboli len radosti. Keď vás nejaká kočka opustila, tak boli aj starosti a vtedy človek veľmi nemyslel na hereckú tvorbu. Potom bolo na pedagógovi, aby zistil, zčoho pramení, že ste v tej chvíli na hereckej tvorbe menej použiteľný."

Ale zase vás to aj obohatilo, tie sklamania vláske.

„Potom, po rokoch. Lebo zvyčajne tá udalosť v živote niekedy predbehne to, s čím sa stretnete na javisku, alebo naopak. Niekedy sa na javisku skôr stretnete stým, s čím sa potom stretnete vživote. A aj z toho potom herec čerpá."

Vy ste ako herec začínali v ochotníckom divadelnom súbore v Osvetovej besede vBratislava na Nivách. Koľko ste mali rokov a čo ste tam hrali?

„Mal som pätnásť rokov. Bola to taká skupina, ktorá sa venovala inscenačnej poézii. Robil sa Smrek, básnické rozhovory, Botto, balady a podobne. Všetci boli okolo mňa omnoho, omnoho starší. Bolo to také spontánne, zaujímavé, chodil medzi nás aj Gusto Valach, ktorého vtedy vyhodili zdivadla. Pomáhal nám ako poradca. Ale ešte predtým som začínal u pani Koštialovej v Pionierskom paláci, v dramatickom krúžku, v rozhlase. Dokonca som bol pri prvom vysielaní, teda asi pri treťom-štvrtom večernom vysielaní Slovenskej televízie na Kamzíku, kde sme robili v priamom prenose Podjavorinskú, Čin-čin. Apotom som ešte v rozhlase zažil pani Bálintovú, ktorá mi dávala stolček, aby som s ňou mohol byť pri mikrofóne. A mnoho ďalších slávnych hereckých osobností, ktoré som mal vtedy v obrovskej úcte. A mám ich dodnes."

Kto vás vlastne priviedol kherectvu?

„Moja mama. Mala veľmi rada operu. Chodila so mnou do opery, a potom som začal v škole recitovať a vyhral som STM. Bola to Súťaž tvorivosti mládeže a recitoval som na nej Neboráčika od Kristy Bendovej. Bol raz jeden žiačik-neboráčik... A tak sa to ukladalo jedno kdruhému, až som vtom skončil oboma nohami."

Vidíte aj dnes, v týchto pre hercov ťažkých časoch, zmysel hereckej práce?

„Každý z nás dúfa, že sa to zmení. Vznikajú alternatívne divadlá, súbory, niektorí hosťujú v divadlách. Niektorí moji žiaci išli aj do Čiech. A niektorým sa zapáči aj moderovanie, nájdu v tom zmysel."

Pozerávate niekedy svoje staršie filmy? Máte ich v domácej filmotéke?

„Niektoré mám nahraté. Niekedy ma to tak prekvapí, že: Toto som naozaj ja?" (smiech)

Napríklad pri čom?

„Keď opakovali Červené víno, ktoré som dlho nevidel. Alebo dávali jednu starú inscenáciu, kde som hral s vynikajúcou herečkou Evou Polákovou. Robil som takú postavu - bol som od nej o niečo mladší a bol som taký jej potenciálny milenec. V televízii dávali reprízu asi pred pol rokom. Vtedy som sa tak pozeral na seba a vravím: Toto som naozaj ja? Vyhladená tvár, žiadne vrásky, čierna hriva. Je to zmena, keď sa človek uvidí a nevidí sa toľko rokov."

Naozaj rád pozerávate rozprávky?

„Áno, tie niektoré tradičné, ktoré vždy nabudia tú správnu emóciu. Tri oriešky pre popolušku, Bol raz jeden kráľ... Je veľa rozprávok, ktoré som si obľúbil a pozerám ich znova a znova. Nové sa tiež už teraz nerobia."

Váš výzor vás predurčoval pre kladné postavy, ale zahrali ste si aj vraha. Vraj vás to veľmi emocionálne vyčerpalo.

„Áno, mal som takýto zážitok. Robil som vraha a čím viac som vraždil , čím viac filmovacích dní som mal za sebou, tým som si pripadal odpornejší. Hovoril som si: Bože, keď to budú premietať, bude to hrozné."

Tak veľmi ste to prežívali?

„Áno, prežíval som to veľmi, lebo detaily filmovania musia byť autentické."

Popíšte, ako ste vraždili.

„Bolo to podľa skutočnej udalosti. Hral som psychopata, ktorý vraždil svoje ženy tak, že ich prebodával nožničkami. A potom ich znásilňoval. Alebo niekedy naopak. Keď som to filmoval, bolo mi z toho vždy zle. Ale musela to byť postava, teda taký typ človeka, ktorému ženy uverili. Režisér Medveď preto obsadil mňa, typovo som mu sedel. No a vyslobodením tejto mojej nočnej mory bolo, že keď film odvysielali, dostal som od žien veľa telefonátov, pochvalných. Vraj - Ferko, my sme sa ťa tak báli, že sme ti uverili. Bol si vtom taký dobrý! Vtedy moja nočná mora zmizla."

Emóciám ste podľahli aj pri dokumente Sila ľudskosti, ku ktorému ste načítali komentár.

„Bol som rád, že sa môžem na filme zúčastniť ako interpret, pretože bol ľudský a mal úžasnú hodnotu. To je šťastie, keď herca niečo také stretne. Keď človek nahovára komentár, nemá z filmu ucelený obraz a scénu, ktorá ma tak emotívne zasiahla, som najprv nevidel - až neskôr, v televízii. Ide o scénu, kde Winton sedí v hľadisku. On bol ten, ktorý to zorganizoval a zachránil toľko židovských detí. Okolo neho boli všetci tí záchranení šťastlivci a začali mu tlieskať. On tam tak skromne stál a až vtedy si začal uvedomovať, čo urobil. Dovtedy stále nevedel, čo sa vlastne deje. Až potom jeho tvárou prebehla emócia, keď mu všetci ďakovali. To bol najsilnejší dojem. Absolútne."

Aj teraz vám vyhŕkli slzy.

"Áno. Vždy ma to zasiahne."