Dvojmetrová socha zažila slávu, keď Červená armáda pokorila východnú Európu a nedávno i pád, keď ju Estónci „potupne" premiestnili z centrálneho námestia na vojenský cintorín. Vojak posledné mesiace trpel poruchou rozdvojenia osobnosti. Raz nevedel prísť na to, či je osloboditeľom alebo okupantom. Veľmi dobre si však pamätal na doby násilnej sovietizácie a kolektivizácie. Prisťahovalectva Rusov v Estónsku. Vyhlásenú nezávislosť v roku 1991. Roky ekonomickej transformácie a neskôr vstup do EÚ. Každý rok, presne ôsmy májový deň, mu pod nohy čoraz starší a starší páni kládli vence. Boli však aj takí, ktorí pohľad na pomník nezniesli. Pred týždňom kvôli jeho presunutiu protestovali desiatky ľudí, jeden prišiel o život. Vrásky na čele robí partizánovi aj otázka, či tí úbohí mŕtvi vojaci pod pomníkom, ktorých včera exhumovali, vôbec chceli zomrieť za nejakého Stalina. Keď estónske rádio oznámilo, že jeho presunutie pobúrilo Moskvu, nadvihol bronzové obočie a z výložky mu ticho vypadla frčka. Hádam už bude mať na tom cintoríne pokoj. Tak či onak, príbeh bronzového vojaka ešte zďaleka nie je dopísaný. Doba totalitných ideológií, ktoré zažili boom v 20. storočí, je preč, i keď ich metastázy žijú ďalej. Odtraňovanie pomníkov je to najmenej.