u.

Študujete výtvarné umenie od strednej školy. Máte konkrétnu predstavu o tvorbe?

„Skúšam všeličo. Strednú školu som absolvoval u profesora Pohanku v ateliéri kameňosochárstva a na vysokej, kde som už mal väčšiu možnosť experimentovať, som začal aj na priemyselnom dizajne, potom transport-dizajn, sklo a teraz končím na soche. Celé moje fungovanie na škole je hľadaním.“

Je bežné striedať ateliéry?

„Je to na každom študentovi. Škola to umožňuje.“

Venujete sa aj novým technológiám. Čím vás priťahujú?

„Hlavne konkrétnou myšlienkou. Ako napríklad projekt Vrodená inteligencia. Ide o manipuláciu dvoch fenoménov – umelej inteligencie a biointeligencie. Projekt opisuje súčasného človeka, ktorý je natoľko pohodlný, že si kúpi zviera a nechá si ho načipovať, aby sa ním musel čo najmenej zaoberať. Proces výchovy je maximálne urýchlený a 'ušitý' pre zákazníka.“

Úspech ste dosiahli so sklom, no pracujete s rôznymi materiálmi. Je pre vás niektorý výnimočný?

„Každý z nich potrebuje svoju dôstojnosť. Samozrejme, tá je pochopená vždy subjektívne. Mám rád, keď hmota s vami komunikuje. A fyzický kontakt s hmotou je pre mňa o to zaujímavejší, že myšlienku, ktorú ňou vyjadrujem, môžem zároveň 'šponovať' aj v počítači.“

Predstavuje pre vás aj počítač svet umenia?

„Vnímam ho ako skicár, ktorý mi do istej miery pomáha.“

Myslíte, že vaše diela majú spoločnú myšlienku?

„Závisí od obdobia, v akom sa práve nachádzam, od nálady, aktuálneho záujmu, od ľudí, ktorí ma inšpirujú.“

Pochádzate z Moskvy, ako ste sa dostali na Slovensko?

„'Zmenil' som otca. Mal som sedem rokov, keď moju maminu oslnil nový muž, ktorý mal korene na Slovensku.“

Vaša generácia u nás sa po rusky neučí. Zvládali ste komunikáciu v novom jazyku?

„Spočiatku to bol problém. Vystriedal som zopár škôl, kým som sa naučil 'fungovať' po slovensky. Teraz je to už dobré.“

Ako vám napadlo, že pôjdete študovať výtvarné umenie?

„Nerátal som s tým. Spočiatku som sa venoval zápaseniu. Rodina zo strany môjho otca funguje vo sfére výtvarného umenia, otec sám bol šperkár. V čase, keď som sa rozhodoval, či ostanem pri športe, bol som u nej na dlhšom pobyte. Tam sa zrodila myšlienka skúsiť to.“

Hovoríte vážne, ale z va­šich diel cítiť radosť. Ako to vo vás vlastne funguje?

„Väčšinou som zvedavý, ako bude vyzerať myšlienka v hmotnej či vizuálnej podobe. A hlavne som rád, že sú ľudia, ktorým moje veci vyčaria úsmev na tvári.“