Drobná Japonka Hiromi (1979) sa zjavila na hudobnom nebi ako kométa a pobláznila všetkých – múdrych kritikov s fajkami aj decká, čo chodia na trendové „live sety“ do klubov. Japonci majú veľa skvelých hudobníkov, ale dosť často sú to kópie. Hiromi je originál každým centimetrom svojej neveľkej výšky. Často sa hovorí, že muzikant je len vtedy naozaj dobrý, keď je rozpoznateľný. Hudbu Hiromi (na snímke SITA) spoznáte po dvoch taktoch, a už vás unáša, akcelerujúc treťou kozmickou.
My, Slováci, sme si Hiromi takpovediac adoptovali, lebo v jej skupine hrá slovenský bubeník, v New Yorku žijúci patriot Martin Valihora. Jediný našinec, ktorý mal toľko húževnatosti a drzosti, aby urobil naozaj transparentnú kariéru v kolíske džezu (talent je tam samozrejmosťou).
Hiromi vydala v triu tri albumy (s Valihorom dva) a asi si povedala, že veselšie je štyrom. Rozhodla sa zobrať do partie kamaráta, vychyteného newyorského jazzrockera, gitaristu Davea Fiuczynského, a dobre urobila. Výsledkom ich spolupráce je album Time Control. Môže to byť vysoko individuálna vec, ale hodnotím ho zatiaľ najvyššie, a to predchádzajúce tri nastavili latku riadne vysoko.
Predovšetkým – pravdepodobne chuligán Fiuczynský má na svedomí, že hudba je ešte uvoľnenejšia ako bývala. Je to človek, ktorý hrá nesmierne komplikované veci a pritom pôsobí, ako keby si hral s kamarátmi v pivárni bluesové dvanástky s cigou v kútiku úst. A aj Hiromi sa vyvíja. Akoby pochopila, že extrémna snaživosť je fajn, ale skôr pomôže pri kariére v reklamnej agentúre, nie v kapele.
Počujeme trochu viac elektrických zvukov ako na predchádzajúcich albumoch, kde bol syntetizátor skôr korením a dominoval akustický klavír. Ten je jej hlavným nástrojom aj tu, ale elektrinu používa organicky a prvýkrát hrá aj na elektrickom klavíri. Album, napriek modernému superzvuku, pôsobí ako návrat do zlatých čias jazzrocku začiatkom 70. rokov, keď mal Chick Corea neprekonateľnú skupinu Return To Forever a keď sa liezli prvovýstupy a nejazdili povinné jazdy.
Hiromi s Fiuczynským sú geniálne deti, robia si s tónmi, čo chcú, a zospodu to istí Martin Valihora a britský basgitarista Tony Grey, o ktorých sa dá povedať to isté. Hej, o tónoch by som hovoril aj v prípade Valihoru, lebo je to mimoriadne melodický bubeník.
Mám odôvodnené podozrenie, že toto je jedna z najfascinujúcejších jazzrockových formácií súčasnosti asi preto, že sú mladí, božsky talentovaní, majú radi okrem džezu aj rock, funk, klasiku a kadečo iné a trpia akútnou absenciou akýchkoľvek limitov.
