Je súčasťou výstavy venovanej jednej zo zakladateľských postáv slovenskej fotografie Magdaléne Robinsonovej.
Autorka snímok zomrela v júli minulého roka a prehliadka sa snaží narušiť ticho, ktoré, žiaľ, okolo tejto významnej osobnosti v dejinách slovenského umenia vládne. Vynikajúci nápad.
Niekoľko čiernobielych fotiek čítajúcich dôchodcov na lavičkách v sedemdesiatych rokoch v ZSSR, rozkošné farebné strašiaky v poliach na viacero spôsobov, ostnaté drôty koncentračného tábora, úlomky z lenivého dňa v Taliansku, ale aj nádherný jemný portrét Magdalény Robinsonovej od Josefa Sudka.
Dve poschodia SEDF zapĺňajú snímky Magdalény Robinsonovej, na ktorej fotografickom prístupe sa dá odčítať mnoho vplyvov, no ten prvotný a zrejme aj najsilnejší pochádza z Prahy, kde študovala fotografiu na Štátnej grafickej škole.
Po štúdiách sa začiatkom 50. rokov síce presťahovala do Bratislavy, no správne momenty na cvaknutie hľadala aj za hranicami Slovenska. Na časovo a priestorovo rozsiahlom vejári Robinsonovej tvorby je možné sledovať rôzne témy aj prístupy k médiu fotografie.
Raz je to veľkolepo rozohraná partia s tradíciou Josefa Sudka, diagonály, jemná poetika, naháňanie nálad na slovenských lúkach pomaľovaných tieňmi oblakov, potom pôsobivé prenikanie do štruktúr, inde zas cestopis, ktorý miestami zaváňa sociálnym dokumentom.
„Nechce to byť úvod ani prierez jej tvorbou, je to skôr pocta tejto fotografke,“ hovorí kurátorka Monika Mikušová.
Tento výrok vysvetľuje veľa - prečo tu niečo je a niečo nie. Napríklad tu chýba Robinsonovej cyklus cestopisných reportáží z Izraela, ktorý bol najskôr niekoľko desaťročí spolu s textom Arnošta Lustiga ukrytý a zamurovaný na chate a z ktorého až v 90. rokoch vznikla ocenená publikácia Izrael - Zamurovaná kniha. Na druhej strane, snímok zo 40. rokov tu visí dosť. „Je to skôr náš pocitový výber.“
Ak návštevníkovi galérie pri niektorej fotografii bude chýbať názov či rok vzniku, tentoraz za to nemôže nedôslednosť organizátorov. Pozostalosť ešte nie je úplne preskúmaná, názvy či datovanie niektorých snímok sú jednoducho neznáme. Zatiaľ, možno.
„Zažila som peklo, a preto som túžila po harmónii, po súlade duší,“ hovorí vo filme fotografka, ktorá prežila koncentračný tábor. Možno práve táto túžba spája rôznorodé útržky jej cyklov. Alebo to povedzme jednoducho a sebavedome: proste to funguje. Aj takéto nepreskúmané.
