Je ťažké byť mladým umelcom

Nedá sa nevidieť, že mladý výtvarný umelec je dnes pomerne vyhľadávanou komoditou. Musí byť buď veľmi netalentovaný, alebo presvedčený anarchista či budhista, aby odolal zvodom, ktoré práve jeho mladosť vyvoláva.

Paradoxne aj preto byť dnes mladým, nie je ľahké. Ale kedy to bolo inak? Mladosť jednoducho priťahuje. Pre silu, odvahu, neošúchané postoje.

V umení to funguje rovnako. S mladými prichádzajú očakávania, prísľub niečoho nového a iného.

Dnešok však prináša aj čosi navyše. A to biznis. Ten je síce v našich slovenských pomeroch ešte len v prenatálnej podobe, ale karty sa už niektorým mladým hráčom stihli rozdať.

Je nepísaným pravidlom, že mladosť v umení trvá do tridsaťpäť rokov. S touto hranicou počíta väčšina štatútov umeleckých súťaží, štipendií aj rôznych grantových programov.

Takmer všetky tieto podporné aktivity sledujú bohumilý úmysel pomôcť mladým, upozorniť na ich tvorbu verejnosť, umožniť im viditeľnejší vstup na scénu a v neposlednom rade, pomôcť im aj finančne.

Ako sa teda vlastne žije súčasnému mladému umeniu a jeho tvorcom u nás na Slovensku?

Ako prvá si začala všímať mladé umenie Cena Oskára Čepana z produkcie Nadácie súčasného umenia, ktorá ponúka nádej finančnej výhry spojenú s cestou do USA už viac ako desať rokov.

Od roku 2005 študenti a doktorandi umeleckých akadémií strednej a východnej Európy bojujú o Essl Award, cenu, ktorú organizuje a financuje bohatá rodina Esslovcov, majiteľov siete obchodov Baumax. Minulý rok k nim dokonca pribudla Cena nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov. Ako už vyplýva z názvu, je výhradne určená len mladým maliarom.

Okrem toho, že mladé umenie sa intenzívne oceňuje, začína sa aj hromadne zbierať. V Galérii mesta Bratislavy sa práve tento týždeň končí výstava Nová krv - Mladá slovenská maľba. Nadácia rovnomenného názvu bola nielenže iniciátorkou výstavy, ale vydala aj výpravnú publikáciu na kriedovom obale a od každého vystavujúceho kúpila dve - tri diela.

Tvorba mladých umelcov, často ešte študentov, je vítaným artiklom domácich aukcií súčasného umenia. A tých zopár miestnych súkromných galérií sa tiež prevažne sústredí na tvorbu tých najmladších. Prečo je to tak? Je umenie umelcov do 35 rokov kvalitnejšie a presvedčivejšie?

Taktika s mladým umením u zberateľov alebo galeristov je priehľadná a logická. Obaja počítajú na začiatku s nižšou investíciou a neskôr s jej postupne rastúcou hodnotou. Samozrejme, že všetko môže dopadnúť ináč, ale risk je zisk, a keď sa ten vydarí, tých niekoľko strát sa nepočíta.

Čo však naozaj v súčasnom výtvarnom umení prekvapuje, je práve veková obmedzenosť oceňovania. Ceny rozdeľujúce umenie na mladé a staré nie sú vyvážené cenami, ktoré umenie neobmedzujú ničím, teda ani vekom.

Je pravda, že od roku 1973 udeľuje Fond výtvarných umení cenu Martina Benku, ale darí sa ju tak mediálne utajiť, že aj jej laureáti, si ju niekedy neuvádzajú v životopisoch. Občas si na výtvarných umelcov spomenú v Cene Nadácie Tatra banky, ale tam badať skôr snahu oceňovať celoživotné dielo zväčša mŕtvych umelcov. Akiste, to nie je dôkaz morbídnej záľuby sponzora ceny v pietnych aktoch, ale viac–menej prezrádza našu tradíciu, že smrťou umelca sa zvyšuje jeho šanca byť oceneným.

Samozrejme, iba ceny umenie nerobia. Ale, akoby ľudia výtvarnej obce nechceli vidieť ich celospoločenský a mediálny dosah. Predsa nejde len o potrasenie rúk a obálku pre víťaza.

Ak o tom vedia architekti, dizajnéri a grafici, ktorí si ich každoročne udeľujú, tak za výtvarných umelcov, možno hovorí ustráchaná malosť tých „etablovaných“ byť hodnotený, ísť do súťaže a riskovať.

Nechýba nám cena trebárs za výstavu alebo dielo roka? Ale bez obmedzenia veku, prosím!