Na televíznej obrazovke vždy výborne tancuje a buď stvárňuje džentlmenov s nádychom španielskeho šarmu, alebo prefíkaných, ale elegantných zloduchov. V tanečnej súťaži Bailando zasadol medzi porotcov a vo svojom hodnotení súťažiacich tancujúcich párov neodškriepi o sebe utajovaný fakt: je veľmi dobrý človek. Okrem toho však aj jazykovo zdatný: Ovláda plynulo angličtinu, nemčinu a španielčinu - kedysi sa živil tlmočením. Privátne je príjemný muž, ktorý nerád posedáva. Pohyb mu je vlastný, a preto oslovil aj tvorcov tanečnej súťaže televízie Markíza. Josef Laufer v tomto období trávi svoje nedele v Bratislave.

Neruší vám dochádzanie víkendový program?

Dopredu som sa na to pripravil. Nabúrava mi to iba jednu vec - náš charitatívny klub Amfora odchádza na zaujímavý zájazd do Kambodže.

Ako ste sa stali porotcom Bailanda?

Pôvodne chceli, aby som tancoval. Myslím si však, že na to už nemám, hoci na vlastných koncertoch tancujem. Fragmenty tanca ešte zvládam, na to, aby som dlhodobo trénoval, sa však necítim. Chýba mi čas a myslím si, že sa nájdu už aj šikovnejší ľudia. Keď ma zavolali do poroty, povedal som si - fajn, mám tanec rád, tak prečo by som ho nehodnotil iných?

Bývate často porotcom?

Rozhodoval som vo viacerých súťažiach miss a v rôznych technických porotách.

Bavilo vás to?

Nepremýšľam o tom. Mňa v živote baví všetko. Som veľmi hravý človek a teší ma byť medzi fajn ľuďmi. Zvlášť medzi takými, s ktorými mám niečo spoločné. Beriem to ako ďalšiu životnú skúsenosť.

V Bailande ste sa uviedli slovami, že sa k nám vraciate stále rád. Myslíte si to, odkedy ste na Slovensku absolvovali základnú vojenskú službu?

Tým, že som južan a miešanec, ma veľmi priťahuje slovenská mentalita. Cítim, ako ma tu ľudia pozitívne prijímajú a všade okolo je príjemné teplo. Je to všetko také chutné...

Táto súťaž je nielen o tancovaní, ale aj o ľudskej láske a láskavosti. Máte rád dojímavé príbehy?

Každý štvrtý príbeh okolo nás je podobný ako v tejto súťaži. Tu je zviditeľnený iba vrchol ľadovca. Hrozné, koľko nešťastia je na svete. Naša porota funguje iba ako hodnotiaci prvok na tanec a výkony na parkete.V Bailande sa musíme odosobniť od dojímavých príbehov, inak by sme sa všetci zbláznili, neustále plakali a nemohli by sme odborne fungovať.

Aký je váš vzťah k charite?

Prispievam na ňu pravidelne. Okrem toho moja dcéra Ester je stálou pracovníčkou organizácie Človek v tiesni. Zaoberá sa zakladaním mimovládnych organizácií v oblasti ľudských práv. Irán, Irak či Afganistan sú pre ňu bežnými lokalitami, prostredím, ktoré dôverne pozná. Vlani šesť týždňov pracovala v rómskych osadách na Spiši, organizovala aj povodňovú aktivitu v pražskom Karlíne a popri tom ešte študovala. My máme rodinne blízko k charite.

Nezačal s tým už váš otec?

Ako chirurg ortopéd zakladal kedysi v Číne, vo Vietname a v Kongu poľné lekárske nemocnice. Naozaj už pomaly historicky v našej rodine radi pomáhame iným.

So svojou manželkou Irenou Greifovou žijete od roku 1969. Čo je podľa vás dôležité, aby manželský vzťah vydržal dlho?

Veľmi dôležitá je otázka zázemia. Myslím si, že ak sú ľudia príbuzní v brandži - moja žena je výtvarníčka, existuje množstvo spoločných tém. Okrem toho máme podobný alebo zjednotený náhľad na veci okolo seba. To spôsobuje kontinuitu zvedavosti na problémy a vonkajší svet. Pokiaľ ide o mňa a o ženu, čo už by som s inou zmenil? Ako hovoril Sokrates - vždy je všetko o človeku.

Od mladosti vás uznávajú aj ako excelentného tanečníka. Za socializmu sa o vás hovorilo, že ste učili pohybovať sa aj Karla Gotta. Bola to pravda alebo fáma?

Iba som mu robil niektoré choreografie, pohybové variácie k vytypovaným vstúpeniam. Všetko to bolo len v rámci jeho pohybových možností. (Smeje sa.)

Hrávate v mnohých nových muzikáloch. Kedy ste sa prvýkrát našli v tomto žánri?

V muzikáli Gentlemani som hral už v roku 1966. Bol to prvý, originálny československý muzikál, a ja som v ňom získal jednu z hlavných postáv. Veľmi ma to ovplyvnilo. Už ako absolvent divadelnej fakulty som mal tému diplomovej práce - herec pre muzikál.

Ktorá muzikálová úloha patrí medzi vaše obľúbené?

V poslednom čase to bola úloha Rozprávača v Pokrvných bratoch.

Spievate aj v skupine Golem. Čo v nej máte nové?

Pred týždňom sme mali koncert v bratislavskej Aréne. Okrem vystupovania vydávam nové cédečko, ktoré je venované šoférom a tirákovým šoférom. Aj keď muzikantom z Golema je srdcu bližší swing a džez ako americké country, myslím si, že sa to podarilo a po čase sa toto cédečko objaví aj na Slovensku.

Ste spevákom, hercom, dokonca ste režírovali aj viaceré opery. Čo vás najviac baví a priťahuje?

Spievam preto, že ľuďom sa zapáčil môj hlas, pravda je však taká, že najbližšie mi je herectvo. Oslovuje ma aj žáner réžie, písanie textov a scenárov. V tejto oblasti som najviac urobil v televízii, kde sa mi ako režisérovi pomerne darilo. Išlo o projekty Noc s Mozartom a Don Giovanni. Keďže neovládam noty, pristupoval som k tomu skôr s poznaním výrazu prejavu a vstupu herectva do opery.

Neraz ste sa na verejnosti objavili s cigarou. Tak ste pred rokmi moderovali aj módnu šou. Ešte si dožičíte tento pôžitok?

Je na to, bohužiaľ, málo času, pretože sa pohybujem v nefajčiarskom prostredí. Cigaru si užijem, keď som vonku na chalupe, hoci aj v tomto smere som umiernený.

Ako si udržiavate kondíciu, chodievate do fitnes?

Nepoddávam sa takým vášňam, ako je pitie. Dodržiavam normálny režim dňa, ktorý by človeku nemal ubližovať. Občas si zašportujem, rád spím, fitnes však nepatrí k mojim záľubám. Teší ma práca, ktorú robím. Všetko je o psychike. Mám zázemie a som so svojím životom vyrovnaný. Úspechy aj neúspechy beriem z nadhľadu. V mojom veku netreba byť príliš extrovertný, ale ani introvertný.

Ste teda spokojný človek?

Keď vidím okolo seba osudy ľudí v Bailande, asi by som sa rúhal, keby som povedal, že nie. Musím sa pokladať za spokojného človeka. Veď osud mi všetkého doprial tak akurát.