Účelom literárnych antológií - podobne ako kolektívnych výtvarných výstav - je po prvé, po druhé a po tretie informácia. Márne by sme hľadali nejaký zjednocujúci prvok alebo tému, vždy to sú rôznorodé súbory diel umelcov líšiacich sa štýlom, názormi i vekom. Taký je i poviedkový výber Když je ryba dobrá, prezentujúci deväť súčasných nórskych spisovateľov - dve ženy a sedem mužov - všetko autorov strednej generácie.

Z doslovu sa dozvedáme, že naše žánrové rozlíšenie poviedok od noviel v Nórsku neexistuje, tam platí jednotný názov: novela. Pravdepodobne je výstižnejšia, lebo publikované prózy sú väčšinou zo súčasnosti a odrážajú súčasnú problematiku. Dokonca i tam, kde je námet poviedky historický. Zaujímavé je, že väčšina autorov používa realisticko-opisnú metódu, rozšírenú o introspekciu psychologickú. Sú to akési realistické momentky podobné fotografickej snímke, s minimálnym dejom, zato však s labyrintom dialógov, ktoré sa nikdy nekončia, nikde nevedú a ústia do zámlk. Sú to často dva voľne súvisiace monológy: manželov, milencov, rodinných príslušníkov. V Christensenovej poviedke 117 bot sa syn neustále vypytuje na mamičku, ale od otca dostáva len poučenie ako technologicky správne leštiť a vyleštiť topánky. Tiež tento príbeh je založený na jednom nápade a takej literárnej technike, ktorá vyjadrí súčin banality, nudy a konvencií panujúcich v nórskom malomeste.

Rafinovanosť týchto dialógov pripomína šachové partie, v próze Kjella Askildsena Slamák taký úmorný rozhovor vedú odcudzení manželia. Ona navrhne, že bude pracovať v obchodnom dome. On pije pivo, mlčí. Konečne opäť prehovorí ona: „Víš přece, že bych to nikdy neudělala, kdybych měla pocit, že to není správné.“ Pointa jednej poviedky akoby udávala charakteristický tón celku. Pochmúrnosť ako základná atmosféra próz, ktoré sa končia rozostrením obrazu a záverečnou scénou „do stratena“.

Téma medziľudských a predovšetkým partnerských vzťahov je fatálne príťažlivá. Napovedanie a nedopovedanie sa často stávajú rutinnou súčasťou týchto próz, prázdnym ornamentom. Nechýba plynulosť a kompozičná istota, ale to všetko sú len prvky literárneho remesla.

Osobitnejšie a emotívne naliehavejšie tóny nachádzam predovšetkým v poviedkach Tove Nilsena a Frode Grytlena. Keď je ryba dobrá, tak je ryba dobrá, tak znie islandské príslovie v záhlaví knihy. Škoda, že poviedky nie sú ryby! Základom tej naozaj veľkej literatúry sú emócie, bezohľadnosť autora píšuceho doslova o život. Ale to by sme asi chceli príliš od výberu, ktorý má predovšetkým informovať, a navyše vyšiel v pekne upravenej knižke a pod zaujímavým titulom.