MOSKVA. Historicky prvý ruský prezident Boris Jeľcin včera zomrel. Mal 76 rokov. Príčinou smrti bolo náhle zastavenie srdca.

Podľa ruských médií zomrel v moskovskej ústrednej nemocnici. Pochovajú ho zajtra a ruský prezident Vladimir Putin na tento deň vyhlásil štátny smútok.

Jeľcin bol komunistom, symbolom ruskej demokracie, ale aj divokej privatizácie a ekonomického chaosu.

Ako jeden z prvých vyjadril sústrasť Jeľcinovej vdove a rodine posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov. „Bolo mnoho vecí, v ktorých sme sa rozchádzali a boli to veľké rozdiely,“ povedal Gorbačov.

Jeľcin však podľa neho bol „strážcom demokracie“, aj keď prijal nesprávne riešenie rozpustiť Sovietsky zväz.

Mnoho Rusov Jeľcina najprv považovalo za hrdinu, ktorý definitívne skoncoval s komunistickou minulosťou. Jeho „terapia šokom“, ktorou reformoval ekonomiku, ale uvrhla milióny Rusov do chudoby. Posledné roky v Kremli zasa poznamenala krvavá vojna v Čečensku a správy o jeho alkoholizme.

Ku koncu kariéry mal vážne srdcové problémy a už v roku 1996 mu voperovali päťnásobný bajpas.

Jeľcinova dcéra Nina povedala v rozhlasovej stanici Echo Moskvy, že jej otcovi sa aj napriek zložitému vývoju podarilo posunúť Rusko dopredu.

Pred slovenskými parlamentnými voľbami v roku 1998 Jeľcin výrazne podporoval premiéra Vladimíra Mečiara.

Jeľcin dal Rusku slobodu aj Putina

Máloktorý politik si za svojho života mohol o sebe prečítať toľko urážok a obvinení ako prvý prezident Ruska Boris Jeľcin. Raz ho opisovali ako alkoholika, inokedy ako senilného dedka nad hrobom, často ako surovca a nevzdelanca. Včera, v deň jeho smrti, ho však > chválili i tí, ktorí sa s ním celý život hádali. Všetci priznávali jedno - Jeľcin bol veľká osobnosť.

Či už stál na tanku a vyzýval na obranu demokracie, štípal svoju spolupracovníčku do predĺženého chrbta alebo v podnapitom stave dirigoval pri zahraničnej návšteve orchester, bol to vždy Boris Jeľcin, človek, ktorý možno zabránil tomu, aby sa ruské dejiny obrátili čelom dozadu.

Svetový politik

Tento rok 1. februára oslávil sedemdesiate šieste narodeniny. Strojný inžinier z Uralu začal stranícku kariéru v roku 1967. V polovici 80. rokov sa presunul do Moskvy a postavil sa na čelo moskovskej straníckej organizácie.

Gorbačovova glasnosť a perestrojka bolo presne to, čo Jeľcinovi pomohlo dostať sa z kože oblastného tajomníka strany a zmeniť sa na politika svetového významu.

Bol v rozkvete síl, keď v roku 1991 vyliezol pred moskovským Najvyšším sovietom na obrnený transportér, aby uchránil čerstvo nadobudnutú slobodu a demokraciu pred komunistami, ktorí sa nechceli zmieriť s odchodom do večného dôchodku. Dav prijal Jeľcina ako vojvodu, otca nového, slobodného Ruska i zástancu základných občianských slobôd.

Viac človek ako prezident

Jeľcin bol vždy skôr človek, rebel, chlap než prezident. Dokázal sa skvele správať v kraj­ných situáciách a nezvládal príliš nežnú diplomaciu. Mal dokonale vyvinutú politickú intuíciu, skvelý čuch, ale pokrivkával v premyslenej stratégii a už vôbec sa neorientoval v zákulisných intrigách a taktizovaní.

Rok 1991 bol pre Jeľcina i celý Sovietsky zväz jedným z najdramatickejších. Bol to tiež rok pre Jeľcina výnimočne úspešný. Drámy mu vyhovovali.

Dvanásteho júna 1991 ho zvolili za prvého ruského prezidenta, v auguste zvíťazil v bitke s komunistickými pučistami, na jeseň potom sebavedome zrušil v Bielovežskom pralese spolu s kolegami z Ukrajiny a Bieloruska Sovietsky zväz a založil Zväz nezávislých štátov. Stal sa prvým prezidentom nezávislého Ruska a vydržal v tejto funkcii do konca storočia.

Jeľcinova éra

Právom sa ťažkým 90. rokom v Rusku hovorí Jeľcinova epocha. Nebola to žiadna hviezdna éra. Práve na vrchole svojej politickej kariéry urobil Boris Nikolajevič najviac chýb.

Už navždy mu bude pripísaná vojna v Čečensku. Do ekonomických reforiem sa chvíľami púšťal príliš zhurta a chvíľami vôbec nie. V zahraničí si z neho robili blázna, už ho mali plné zuby.

Bol stále zmätenejší a neistejší. Nikto však nevie, či bol na vine alkohol, alebo ťažká choroba, ktorá postupne ochro­movala prezidentovo srdce.

Dokázal odísť

V každom prípade, Jeľcinova popularita v polovici 90. rokov katastrofálne klesala. Tesne pred voľbami v roku 1996 to vyzeralo, že Rusi majú toho sverdlovského, stárnuceho a chorého mužika dosť.

Lenže Jeľcin zvíťazil vo voľbách s prehľadom a dôstojne. Za pár mesiacov už ležal na operačnom stole. Ustál aj pobyt v nemocnici a chýry o tom, že zomrel, že má postihnutý mozog, že kokce a nemôže sa pýtať na toaletu. Vzchopil sa a opäť vzal do ruky žezlo.

A potom uskutočnil svoj najväčší čin. Dokázal to, čo máloktorý panovník. Odísť, ešte v pravú chvíľu.

31. decembra 1999 odovzdal všetky právomoci premiérovi Vladimirovi Putinovi.

Povedali

„Pre Biely dom je Jeľcin historickou postavou v období obrovských zmien a výziev pre Rusko.“

hovorca prezidenta USA Georgea Busha

„Bol to pozoruhodný človek, ktorý zohral kľúčovú úlohu v rozhodujúcich chvíľach.“Tony Blair, britský premiér

„Bol veľkou osobnosťou v ruskej aj medzinárodnej politike, odvážny bojovník za demokraciu a slobodu a naozajstný priateľ Nemecka.“

Angela Merkelová, nemecká kancelárka

„Najviac sa nám zapísal do pamäti, keď sa vzoprel štátnemu prevratu, ktorý mal nastoliť diktatúru.“

José Manuel Barroso, predseda Európskej komisie

Mečiar našiel u Jeľcina podporu

Boris Jeľcin prišiel na Slovensko krátko po osamostatnení v roku 1993. „Prišiel na pol dňa, aby podpísal základnú zmluvu medzi Ruskom a Slovenskom, a potom išiel hneď do Prahy podpísať podobnú zmluvu,“ spomína Vasil Grivna, ktorý pôsobil na našom veľvyslanectve v Moskve.

V závere svojej prezidentskej kandidatúry bol Jeľcin podľa neho veľmi vyčerpaný. „Po tom, ako prekvapivo prenechal miesto Putinovi ožil, a stal sa penzistom číslo jeden v krajine.“

Pre bývalého premiéra Vladimíra Mečiara bol Jeľcin kľúčovým partnerom, keďže na Západe ho odmietali. Analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Alexander Duleba pripomína Mečiarovu vetu, že ak nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ.

Jeľcin prijal Mečiara v Kremli v septembri 1998, pred parlamentnými voľbami. „Veľmi, veľmi si želáme, aby ste vyhrali,“ povedal mu.

„Jeľcin je všeobecne na Západe považovaný za veľkého demokrata, ale pravda je, že v post­komunistickom svete vždy Rusko podporilo takzvané alternatívne režimy,“ hovorí Duleba. Podpory sa dočkali Mečiar na Slovensku, Miloševič v Juhoslávii, Lukašenko v Bielorusku alebo Kučma na Ukrajine.

Rusku išlo podľa Dulebu vždy najmä o to, aby sa nerozširovalo NATO. „Typická bola takzvaná jednokartová diplomacia. Stačí si spomenúť na krátke obdobie Moravčíkovej vlády, keď sa oficiálni ruskí predstavitelia odmietli stretnúť s oficiálnymi predstaviteľmi, a stretli sa s opozíciou, čo bol Mečiar.“

Vtedajšia ministerka zahraničných vecí Zdenka Kramplová z HZDS si na stretnutie Mečiara s Jeľcinom, ktorý uznával Mečiarove pozitíva, pamätá len matne.

„Bol to prejav neznalosti situácie a veľmi zlý politický úsudok,“ povedal exminister zahraničných vecí Eduard Kukan o Jeľcinovom výroku Mečiarovi. „No pre Rusko urobil určite aj pozitívne kroky,“ dodal Kukan.

„Bol to práve on, kto sa v období ohrozenia demokracie postavil za jej záchranu,“ povedal o Jeľcinovi prezident Ivan Gašparovič.

Podľa premiéra Roberta Fica sa Jeľcin významne podieľal na transformačných procesoch v Rusku.

(mož, rek)

Stĺpček Petry Procházkovej
Vďační až za hrob

Všetci reptali a žobronili, nadávali mu do alkoholikov a hlupákov, osočovali ho z diktátorstva a snahy uzurpovať moc. Novinári sa na Jeľcinovi vybláznili. Poskytoval možnosti na iróniu i ostrú kritiku, niekedy sa správal tak, že články o ňom pripomínali divadelné kritiky nepodarených komediálnych kusov.

Nikomu nebolo čudné, že on sám si nikdy nedovolil novinárov či noviny, ktoré ho hanobili, až to nebolo pekné, pokarhať, kritizovať alebo snáď dokonca zneškodniť. Silu a moc na to mal.

Považoval sa za otca slobodnej ruskej žurnalistiky a pochopil, že musí mať pre potomka v puberte pochopenie. Však raz sa mu dostane zaslúženej vďaky. Dostalo sa. Včera.

Včera, pár hodín po smrti Borisa Jeľcina došlo na jeho slová, keď všetci museli uznať, že ruská žurnalistika nikdy nebola taká slobodná, ako keď vládol on.

Autor: Petra Procházková agentúra Epicentrum, hud, čtk