V bývalom Československu ho zhodou okolností prekrstili na bigbít. Ak stojí zato z histórie slovenskej pop music na niečo spomínať, tak práve na toto obdobie, ktoré zostane symbolom slobody, keď všetko vyzeralo nádejne, ale august šesťdesiateho ôsmeho roku to kruto zmaril.
Nebol to regulárny koncert, skôr veľká súkromná párty pamätníkov, ich rodín a priateľov, ktorí sa do sály dostali iba na pozvánky. Táto akcia bola výnimočná v tom, že sa na jednom pódiu stretli slovenskí bigbiťáci, ktorí kedysi dávno písali dejiny rokenrolu v našej krajine.
Boli tam takmer všetci. Tí, ktorí pri hudbe vydržali dodnes, ako aj tí, ktorí dávno vymenili hudbu za iné profesie.
Pre amatérov bola akcia Legendy 60 určite poslednou možnosťou ešte si raz zahrať. Nikto sa nepozeral na chyby, nepresné nástupy a konce alebo falošné tóny. Veď mnohí z nich stáli spolu na pódiu po štyridsiatich rokoch.
Bol aj cítiť veľký rozdiel medzi tými, ktorí sa hudbe stále venujú, a tými, ktorí po rokoch oprášili svoje inštrumenty. Pavol Hammel, Marián Varga, Fedor Frešo, František Griglák, Miroslav Žbirka to majú stále „v ruke“, zatiaľ čo bigbiťáci z The Fantoms s Mariánom Slovákom alebo The Buttons s Dodom Šuhajdom sa na pódiu skôr hľadali, ako hrali. Napriek tomu im držala palce celá sála.
Organizátori pred akciou vyhlásili, že koncert Legendy 60 je akýmsi pomníkom bigbiťáckej generácii, sentimentálnou spomienkou na minulé časy. Našťastie, vystúpenia Collegia Musica, Joža Barinu, Sama Ivašku alebo duel siedmich gitaristov, ktorí s prehľadom zvládli inštrumentálky The Shadows, hovoria o tom, že odkaz šesťdesiatych rokov je stále živý a netreba naň iba spomínať.