ície Pál Csáky, ktorého za Dunajom ocenili za rozvoj kultúrnych vzťahov.
„V našej rodine pestujeme košikárstvo vyše sto rokov. Plietol strýko i otec, aby uživili rodinu. V zime, keď sa nepracovalo na poli, vyrábali najmä koše na kŕmenie dobytka. Vymieňali ich so sedliakmi za maslo, slaninu či obilie,“ povedal košikár Vincent Buják.
Vŕby boli voľakedy také vzácne, že ich pestovali v dedine a na zber ich predávali licitovaním. „Otca som ako sedemročný prosíkal, aby ma naučil pliesť. Keď som zhotovil prvý kôš, bol som na seba hrdý.“
Keď vyrástol, pracoval ako opravár poľnohospodárskych strojov a ako poľovný hospodár. Pred dôchodkom mu otec symbolicky odovzdal košík a s ním aj rodinnú tradíciu. „Pletiem pre radosť a väčšinu košov darujem.“ Z každého druhu si ale jeden výrobok nechal. Z manželkou Evou ich zhromaždili v bývalej garáži a urobili v nej múzeum. Navštevujú ho dospelí aj deti. Posledný hosť bol z Ameriky. Košikár chce raz výrobky darovať obecnému úradu.
Jeho dcéry sa na pletenie nedali. Do remesla zaučil šestnásť mladých ľudí v Tvrdošovciach.
„Vinco báči, naučte ma pliesť koše,“ prosíkajú ďalší. Chodí po školách, táboroch a podujatiach na Slovensku i v Maďarsku. Záujemcom vysvetľuje, ako sa urobí kostra koša a ako sa opletá. Dokonca o tom napísal aj knihu. „Európu musia spojiť aj tradície, lebo kto nemá tradície, nemá z čoho žiť,“ povedal ľudový rytier.
Autor: bej
