V Kôprovej doline hučia motorové píly. Naplnili sa tým vaše najhoršie obavy, keď ste opúšťali TANAP?
„Bohužiaľ, je to tak.“
Svetový fond na ochranu prírody (WWF) považuje ťažbu v Tichej a Kôprovej doline za nelegálnu, odvolávajúc sa na európsku smernicu o biotopoch. Ako ešte môže pomôcť EÚ slovenským ochranárom?
„Únia nám priniesla systém práva - pre ochranárov je to systém Natura 2000. Ide o vypracovanú filozofiu záchrany prírodného bohatstva. Vstupuje tam každá členská krajina so svojimi najkrajšími prírodnými územiami. Celých desať rokov svojho riaditeľstva som smeroval k tomu, aby sa náš Tatranský národný park ako najznámejší park v Karpatoch vrátil do uznávanej parkovej elity. Národné parky majú svoj zmysel a presne určené funkcie. Jednou z nich je zachovávať prírodu bez vplyvu človeka a vyčleniť takzvanú divočinu. Zonácia, ktorú sme pripravovali my, bola ústretová pre všetky skupiny, ktoré sa nachádzajú v rámci TANAP-u, a umožňovala spoločenskú dohodu na udržanie takého územia.“
Ešte v roku 2005 sa Dzurindova vláda zaviazala, že zonáciu národného parku určite schváli. Nepodarilo sa jej to do konca jej úradného obdobia. Prečo?
„Som z toho veľmi smutný, lebo všetci - či už ochranári, vlastníci, alebo športovci a developeri - potrebujú zonáciu, aby poznali pravidlá hry. Minulá vláda sa naozaj usilovala túto zonáciu pripraviť, ale všetci sme stále narážali na výhrady rezortu pôdohospodárstva, ktorý nesúhlasil s návrhmi rezortu životného prostredia. Po kalamite sa rozpracovala štúdia trvalo udržateľného rozvoja, ale tieto dokumenty sa dnes akoby vôbec nebrali do úvahy. Pripravujú sa zmenené nové koncepcie, v ktorých sa začína strácať myšlienka národného parku. No predsa základnou myšlienkou každého národného parku je chrániť prírodu a jej procesy - aj pre človeka a jeho poučenie.“
Je to asi tak, že súčasní zodpovední jednoducho zakrývajú fakt, ku ktorému sa nechcú verejne priznať ani pred občanmi, ani pred EÚ, že nemajú záujem udržať v Tatrách národný park?
„Často si kladiem otázku, kto vlastne v našej spoločnosti chce mať takýto národný park? Národné parky sú požiadavkou národa, ale vo väčšine prípadov vznikajú na podnet ľudí, čo sa zaujímajú o prírodu a uvedomujú si ich význam do budúcnosti. Všetky okolité krajiny sa dali na cestu zachovania a udržania skutočných národných parkov a vyčlenili si územia pre divočinu a ‚bezzásahovosť‘. Je to štandardné v poľskom tatranskom národnom parku, v Čechách, dokonca aj v Rumunsku a Bulharsku už sú vyčlenené ‚divočiny‘, ktoré budú pre budúcnosť slúžiť ako vedecko-výchovné územia a vyjadrovať úctu k prírode. Každý z týchto národov si jednoducho dovolil ponechať určité percento zo svojho územia na samovývoj, kde sa potom môžu ľudia učiť, ako si príroda vie poradiť - či už so zmenami klímy, alebo s opakujúcimi sa veternými a podkôrnikovými kalamitami, dlho trvajúcim suchom či záplavami.“
Tí, čo momentálne úradujú v Tichej a Kôprovej doline, kam by nemala vstúpiť ľudská noha, s chuťou opakujú správy o tom, ako nebezpečne stúpa populácia lykožrúta. Je lykožrút opodstatneným dôvodom na ‚upratovanie‘ v týchto dolinách?
„Lykožrút je súčasťou ekosystémov a z hľadiska ochranárskej terminológie nie je škodca. Prvá chyba je už v tom, že delíme zvieratká na škodcov a neškodcov, na jedlé a nejedlé, lovné a chránené. To skresľuje celkový pohľad. Podkôrnik je problémom pre celú strednú Európu, nielen pre Kôprovú dolinu. Existuje rad veľkých území, kde štátne lesy pre nemožnosť technického spracovania hmoty ponechávajú toto drevo, ale nehovoria o tom. Otázka znie - chceme mať národný park? Ak ho chceme, tak preň jednoducho musíme vyčleniť územie bez zásahu a potom sú už otázky o tom, či mu škodia iné prírodné okolnosti, alebo nie - bezpredmetné. Príroda si sama neškodí. Škodí jej človek.“
Takže lykožrút neuškodí našim lesom ani v zmenených klimatických podmienkach?
„Oplatí sa dôverovať laboratóriu prírody, kde aj podkôrnik má svoje miesto. O tom, že lykožrút nemôže úplne zničiť les, máme dôkazy v Poľsku, Nemecku, aj v Čechách. Je to iná cesta, ktorá však otvára možnosť pre všetkých ľudí a najmä pre lesníkov, aby sa mohli poučiť, či ich názor na lykožrúta z doteraz tradičnej lesníckej školy je ešte stále správny. Či naozaj treba zakaždým proti nemu bojovať, či nie je vhodnejšie ponechať ho a poučiť sa prírodou. Podkôrnik tu žil pred 10-tisíc rokmi a lesy tu stále sú. Ak nezasiahneme, lesy nezmiznú. Opakujem, myšlienka divočiny nepozná otázky - čo je škodca a čo nie. Otázka národného parku je len v rozhodnutí sa uskutočniť túto myšlienku. No a o realizácii myšlienky vybudovania národného parku sa rozhodlo už pri samotnom vzniku TANAP-u - v roku 1945.“
Sme vlastne v situácii, keď sa vláda bez ohľadu na akékoľvek názory verejnosti už rozhodla - drevo z dolín sa vyváža, čo dodať?
„Vyzerá to tak, že Tichá dolina už nebude tichou a jej územie nebude ponechané na samovývoj. Ľudia budú ukrátení o túto skúsenosť a ak sa budú chcieť poučiť, budú musieť cestovať do Poľska či do Čiech. To rozhodnutie vlády tu očividne je. A ak je definitívne, tak naozaj strácame komplex Tichej a Kôprovej doliny. Uvidíme, čo sa bude diať ďalej, ale zjavne sú to prvé príznaky straty celej myšlienky národného parku. Za nimi prídu ďalšie veci, súvisiace s rozvojovými aktivitami, a teda zmenami prostredia, ktoré budú už nenávratné.“
Kedysi ste spomínali, že verejnosť ani netuší, aké plány majú developeri s týmto prostredím. Neožíva teraz pred našimi očami už raz zavrhnutá idea Tatragatu?
„Ťažko predpovedať, ktoré z nových aktivít oprášia tie z minulosti. Pevne verím, že zdravý rozum zvíťazí, ale musíme byť ostražití, lebo Tatry svojou panenskosťou - ešte stále relatívne nedotknutou prírodou - sú úžasne atraktívne pre rozvojové aktivity. Poznám plány na rozširovanie všetkých zjazdoviek, na budovanie nových trás, nových chát v dolinách, rôznych zariadení a ciest - mnohé z nich by človeku ani len nenapadli. No rovnaké to bolo aj v minulosti - už sme mali mať veľké športové stredisko pri Hincových plesách, ale našťastie sa nevybudovalo. Takisto mala byť postavená veľká turistická chata v Račkovej doline. Veľké lyžiarske stredisko malo stáť v Roháčoch aj pri Patrii, ale aj tu zvíťazili úžasné prírodné danosti, ktoré nedovolili takýto drsný zásah do prostredia. Hrozí nám to stále a je veľmi dôležité, aby zodpovední ľudia boli pod spoločenskou kontrolou, ak teda naša spoločnosť má o to záujem. Dvaja ochranári nič nezachránia. A ten, kto rozhoduje, si musí uvedomiť, že na seba berie veľkú zodpovednosť. Tatranský národný park má 55-ročnú históriu a dnes stojí na vážnej križovatke. Spoločnosť musí pozorne sledovať, na ktorú cestu sa vydá.“
Veríte, že slovenská spoločnosť ešte má o to záujem?
„Problém je, že ochranári sú väčšinou optimisti a potom sú odrazu prekvapení, čo sa vlastne deje - či sa napríklad TANAP ľudí vnútorne dotýka, alebo nie. V týchto dňoch sme v USA na návšteve pracovníčky národného parku, ktorá pracovala aj na projektoch TANAP-u a navštívila veľa ďalších krajín - bola v Srbsku, Bulharsku, Chorvátsku či na Ukrajine. Raz som sa jej opýtal, ako na ňu zapôsobili Slováci v otázke ochrany svojej prírody. Povedala mi, že na ňu pôsobili ako pesimisti, čo sa nechcú angažovať. Sme vraj tichí, nechávame všetko len tak plynúť a až potom, keď sa už realizujú zlé rozhodnutia, začíname nadávať, ako sa to zle robí a ako to mohlo byť inak.“
Po tom, ako ste odišli zo svojho postu, ste pesimista aj vy?
„Povahou som večný optimista. No v otázke TANAP-u je dnes veľmi dôležité, aby sa k nej vyjadrili vedci, ktorí sú schopní vysvetliť ostatným, prečo potrebujeme nedotknutú prírodu a divočinu v jej plnosti. Aké je to nenahraditeľné, keď tu máme klimatické problémy, pokračuje globálne oteplenie a bežná prax lesníkov si vyžaduje zmeny. Musíme si vytvoriť určitý etalón a porovnanie, aby sme zistili, ako máme ďalej zalesňovať a ako sa máme starať o lesný porast mimo národných parkov. Nie sme krajinou, kde by boli občania aktívni v otázke záchrany prírody. A aj keď sa stále pár ľudí nájde, vo vedeckej obci sú veľké rezervy. V minulosti napríklad v prípade lyžiarskeho strediska na Orave sa práve vedcom - manželom Paclovcom - podarilo odborne vyargumentovať, že išlo o škodlivý projekt. “
Slovenská verejnosť sa teda nedokáže preventívne rozhnevať?
„Áno, radosť je nám vládnuť. Sme ako v tej známej pesničke - národ holubičí.“
Uznávaní českí vedci a odborníci nedávno poslali ministrovi životného prostredia Izákovi otvorený list, v ktorom ho vyzvali, aby sme uchovali tatranské doliny v nedotknutom stave, lebo je nezmysel zničiť tento klenot. Napriek tomu lesní robotníci nastúpili a ‚upratujú‘...
„Znovu je to iba politické rozhodnutie. Politici by už konečne mali dôverovať ľuďom, čo majú v popise práce skúmať tieto veci. Ak sa rozhodujú podľa iných kritérií, nesú za to zodpovednosť. Na ich mieste by som bral do úvahy tieto signály, rovnako ako signály vysielané EÚ. Nerozumiem tomu a dnes už vôbec nie - veď je rok 2007! Prinajmenšom by sa mala rozvinúť oveľa širšia spoločenská diskusia. Príroda je veľmi komplikovaný organizmus a niekedy sa len ťažko dá vyhodnotiť použitý argument, či sa viac približuje pravde, alebo sa jej vzďaľuje.“
Ako tomu teda môže porozumieť verejnosť?
„Celý problém treba zjednodušiť - ide o národný park, a ten by mal mať zónu A - zónu divočiny, bez zásahu. Je to len vec spoločenskej dohody, kde ju vyčleníme. Môžeme to urobiť úmerne možnostiam nášho štátu a dať do tejto zóny dve alebo tri percentá územia lesov Slovenska, čo je absolútne minimum. Ak toto rozhodnutie prijmeme, potom už vôbec nemusíme uvažovať o nepodstatných veciach, lebo samotné rozhodnutie so sebou prináša filozofiu, ktorá by sa pre ochranu prírody mala prijať ako určité zjednodušenie. Zásadné politické rozhodnutie tu padlo pred 55 rokmi, keď sa mal TANAP udržiavať podľa vzoru iných národných parkov - či už v USA, alebo vo Švajčiarsku. Už koncom 60. rokov vznikali bezzásahové prísne rezervácie, medzi ktorými ako prvé boli práve populárne Tichá a Kôprová dolina. Nič nové tu nevymýšľame. Je nepochopiteľné, že v roku 2007 bojujeme s rovnakými problémami ako naši predchodcovia, keď sa iba usilujeme dodržať to, na čom sme sa kedysi dohodli.“
Je to tak, že tatranskou kalamitou príroda akoby sfúkla umelý les zasadený človekom a teraz má možnosť vytvoriť nový, ako si to želá sama?
„Áno, a je to veľmi dôležité, lebo odrazu máme ojedinelú možnosť sledovať úžasnú novú víziu, niečo, čo sa môže znovu zopakovať až o 200 rokov. Niečo podobné sa stalo, keď vybuchla sopka na Ostrove svätej Heleny - vtedy vedci priam pookriali, lebo vedeli, že budú pozorovať a učiť sa. Rovnako keď horel Yellow Stone, tak všetci vedeli, že tým dostali neopakovateľnú príležitosť pochopiť, ako fungujú prírodné procesy. My sme chceli dať do bezzásahovej zóny len štyri a pol percenta z celého kalamitiska v odľahlej doline, o ktorej väčšina ľudí ani nevie, kde sa presne nachádza. Toto územie sme plánovali ponechať na úžasné prírodné divadlo, ktoré sa môže udiať len teraz.“
Neprevládol obyčajný strach, ako sa takéto divadlo môže skončiť?
„To, že by sa udialo s pozitívnym koncom, prípadne s koncom, ktorý bude pre ľudí veľmi dôležitý, je úplne jasné. Podobné divadlo sa v Poľsku odohralo pred 10 rokmi, takže ak chceme vidieť, ako sa skončí druhé dejstvo, stačí ísť k susedom a pozrieť sa k Morskému oku. Tam uvidíme, že ‚mŕtvy les‘ je už vlastne živý, lebo mladé stromčeky majú možnosť narásť na opadanej kôre, ktorá vznikla z toho, že podkôrnik vyžral starý les. Poliaci už pochopili, že les rastie aj bez človeka a presne na to slúži národný park. Základná lesnícka poučka, že les rastie na dreve, sa tu v praxi uplatňuje.“
Raz ste pokalamitnú divočinu prirovnali k zázraku vytvorenia Mony Lisy...
„Tak ako zatiaľ ešte nikto nezbúral Bratislavský hrad, hoci by to bolo možno dobré miesto na nejaký mrakodrap, mali by sme si udržať aj prírodné dedičstvo. A kde inde, ak nie v Tatrách, a kde inde, ak nie v Tichej doline! Už ten názov hovorí za všetko. Krásne to povedal bývalý minister životného prostredia Miklós: ‚Nech ostane Tichá dolina tichou aj naďalej.‘ Toho sme sa mali držať. Obávam sa však podľa posledných správ, že sme už stratili príležitosť, aby si príroda poradila sama. Pamätám sa, keď som námestníkovi českého ministra životného prostredia vysvetľoval na miestach, ktoré sa dnes spracúvajú, že sa nám určite podarí udržať ich, a ukazoval som mu, kde vybudujeme nádherný náučný chodník pre deti a školy, aby si mohli robiť výlety nielen k Studenovodským vodopádom, ale do pravej divočiny. Aby mohli pochopiť, že les je úžasný ekosystém, ktorý nie je zložený len zo stromov, ale že v ňom žije aj obrovské množstvo vtákov a živočíchov, čo potrebujú pokoj. Bohužiaľ, zatiaľ sa to nedarí.“
Konkurzy na nových riaditeľov národných parkov sa nezaobišli bez politických tlakov. Ako sa vám odchádzalo po 16 rokoch z TANAP-u?
„Veľmi ťažko, lebo som nedokončil svoju prácu. Za jej dokončenie som totiž považoval akt zonácie. Moji ľudia boli často veľmi unavení, ale vždy sme si hovorili - musíme ešte vydržať. Keď urobíme zonáciu, zavŕšime istú kapitolu, potom nech to po nás vezmú mladší. Vo svojej celistvosti TANAP vznikol až po znárodnení v roku 1948, keď s vlastníkmi nikto nediskutoval. Museli sme to vlastne urobiť až my po 50 rokoch - so všetkými problémami, ktoré sa mnohokrát zosobňovali. A boli sme veľmi blízko cieľa aj s vlastníkmi, aj s developermi. Dnes už, samozrejme, keď všetci videli, že sa to celé rúca, hneď vytiahli ďalšie požiadavky. Situácia sa skomplikovala a všetko sa akoby začína z mŕtveho bodu spred desiatich rokov. Na druhej strane sa mi podarilo aspoň naštartovať túto myšlienku a získať veľa priateľov aj z opačnej strany.“
Stáli ste teda blízko cieľa rozriešenia hlavného problému Tatranského národného parku, za ktorý ste niesli zodpovednosť. Riešenie stopla zmena politickej situácie?
„Iste, veď výsledkom tejto zmeny boli aj konkurzy riaditeľov. Náš spôsob asi pre niekoho nebol prijateľný, preto sme boli vymenení. “
V októbri minulého roka ste naštartovali projekt sesterskej spolupráce s americkou prírodnou rezerváciou Rocky Mountains. Čo ste si od toho sľubovali?
„Národný park Rocky Mountains si nás sám vybral za svoj sesterský park. S kolegom sme sa tam boli minulú jeseň pozrieť a zistili sme, že máme spoločný charakter územia, ale manažment je diametrálne odlišný. Národné parky v Amerike majú úplne iný systém. Celé územie takého parku je divočinou. Videli sme obrovské plochy ‚zožraté‘ podkôrnikom, a nič sa nedialo, lebo život beží ďalej a mladé stromy rastú. Američania sú stotožnení s režimom bezzásahovosti. A ľudia, čo navštevovali národný park, sa vôbec nepozastavovali nad tým, že v nejakej lokalite sú suché stromy, lebo systém beží normálne ďalej a práve preto tam chodia, aby tento príbeh zažili.“
Čo by toto sesterstvo znamenalo pre Slovensko?
„Bolo by to vyššie etablovanie TANAP-u, zvýšenie jeho značky a povedomia o ňom. Projekt mal pokračovať vytvorením zmluvy o spolupráci, výmene strážcov, manažmentu a rozšírením aj na poľskú stranu.“
Ako hodnotí riaditeľ Rocky Mountains novú situáciu v Tatrách?
„Je prekvapený a zatiaľ si necháva čas na premyslenie ďalšieho postupu.“
Ako optimista veríte, že sa ľudstvo spamätá a začne celkovo počúvať vedcov, keď nás upozorňujú, že máme problém?
„Guvernér Kalifornie Arnold Schwarzenegger pred pár dňami povedal, že tí politici, čo vedcom veriť nechcú, sa čoskoro ocitnú na ľadovej kryhe, na ktorej sú vopred odsúdení na problém, lebo odplávajú na šíre more a pravdepodobne to neprežijú. Naznačil, že ľudia, či chcú, alebo nie, musia začať chrániť prírodu. Momentálne beží v USA veľká kampaň za znižovanie emisií veľkých áut - budú sa kupovať menšie autá, hybridné autá a už sa vytvárajú nové technológie. Tohtoročná jar, ako hovoria Američania, je úplne ‚crasy‘ - polovica východného pobrežia je stále pod snehom. Klíma sa prudko mení a Američan, ktorý miluje svoje pohodlie, je vyplašený. O to viac sa snaží robiť niečo na nápravu. Môj optimizmus v USA nabral nové obrátky. Uvidíme, či si ho uchovám, keď sa vrátim domov a trochu sa upokojím. (Smiech.) Verím však, že po určitých sporných kapitolách sa myšlienka národného parku v Tatrách pevne vráti. Už je taká rozšírená, že neumrie. Nedá sa zničiť, lebo myšlienka divočiny a ponechania prírody sebe samej je dnes celosvetovou a celoeurópskou, a teda príde aj k nám.“
Nechce dnešná garnitúra urobiť v Tatrách nejaký originálny národný park, aký nemá nik?
„Som za štandardné veci - nevymýšľajme, čo už niekto vymyslel. Všimol som si, že Američania nepotrebujú meniť, čo už dobre vymysleli. Je tu napríklad len jeden typ detskej postieľky a len jeden typ vypínača. My máme 60 vypínačov, z ktorých 49 nefunguje alebo sa po dvoch týždňoch pokazia. To, čo je vo svete raz vymyslené a odskúšané, by sme už naozaj nemuseli meniť, ak chceme byť svetovým štandardom a skutočným národným parkom. Ak chceme byť lokálni, tak nech sa páči! Buďme lokálni a potom si môžeme pestovať rôzne bizarné špecialitky - môžeme si pokojne hovoriť niečo iné a robiť celkom iné. Budeme si nahovárať, že sa pozeráme napríklad na originál Martina Benku, a pritom to bude iba fotografia. Dôležité je len to, či chceme sami seba klamať, alebo si povieme pravdu. “
