Ak by som tam bola v týchto dňoch, tetuška by sa mi nedovolala. Pri začatí blokády to však bolo pokojné, pohoda, jazz, dážď, kosa. V poslednom čase trávim hodiny vysvetľovaním, prečo som taká tvrdohlavá, prečo nemajú dobrí lesníci pravdu, prečo má drevo ostať tam, kde je, prečo... Podľa ústavy mám právo na vyhovujúce životné prostredie. Podľa zákona je mojou povinnosťou chrániť životné prostredie, ak si myslím, že prebieha jeho ničenie. To je to, že som občan. Viem, aké povolenia sú potrebné na to, čo v Tichej prebieha, aké výnimky NEBOLI udelené. Vraj: prečo to nedáme na súd. Súd je POMALÝ. Vraj máme počkať do rozhodnutia. Dobre. No nech sa zatiaľ neťaží, veď je podozrenie na trestný čin. Aleee niee, to je utópia, ak sa nááhodou ukáže, že to skutočne bolo porušenie zákona, škody budú nahradené. No ja kašlem na miliónové pokuty, ja tam chcem mať tie polámané stromy, chcem, aby sa tých sedem percent nechalo prírode. Pred očami slovenskej verejnosti prebieha environmentálny zločin. Nie som kompetentná, nemám ani ten „správny“ vek, ale žijem tu a mám názor. Týmto môžem aspoň priblížiť problematiku, dokonca z oboch strán: tinyurl.com/2p4qlu. Alebo ukázať Tichú dolinu, ako vyzerá dnes: www.ticha.sk.
Tak prečo som taká tvrdohlavá? Asi som to zdedila. Díky mami, oci.
Autor: Katarína Grichová
