Včera ma znova prehľadávali. Neviem, či naozaj vyzerám ako nejaký podvodnícky živel, ale stáva sa mi to veľmi často. Akosi som si pritom spomenula na môj najhorší nakupovací zážitok...
Asi pred rokom sme s kamoškou museli ísť nakúpiť nejaké farby a výkresy, lebo sme pre rómske deti z miestnej školy robili taký tvorivý deň, prihodili sme aj nejaké jedlo, cukríky, jednoducho bežný nákup.
Hneď na začiatku sa na nás zavesil ochrankár, na čo Mona s úplným pokojom povedala: „Ale, to si nevšímaj, to mi robia stále. Stav sa, že aj keď nezapípame, skontrolujú nás.“ Akosi som jej nechcela veriť, tak som zámerne ešte chodila z uličky do uličky, aby som sa presvedčila, že máme tú výsadu, a ten pán si vyhradil všetok svoj čas pre nás.
Pri pokladnici sme všetko zaplatili a vyšli sme von. „Mohli by ste sa vrátiť?“ počuli sme za sebou hlas. Monika sa uškrnula: „Vidíš, ja som ti to vravela.“ Znova sme prešli cez „pípák“, vyložili sme celý nákup, ujo skontroloval, a potom prišiel šéf vnútornej ochrany: „Prosím, ukážte mi svoje mobilné telefóny.“
„Prečo?“
„Máme vás zachytené na kamere, ako ste ukradli z nákupného vozíka kabelku a nový mobilný telefón.“ So zdvihnutým obočím sme splnili, čo žiadal a mohli sme odísť.
Keď sme už čakali na auto, prešla okolo jedna pani so synom: „Vidíš, to je tá Cigánka, čo ukradla kabelku a mobil!“
„Tak toto je už priveľa!“
„Počkaj, čo chceš robiť?“
Jednoducho sme sa vrátili dnu a požiadali sme ochrankára, nech nás zavedie za pánom z ochrany. „Prepáčte, ale mohli by sme vidieť ten videozáznam, na ktorom údajne kradneme kabelku?“
„Viete, to je tajné...“
„Pozrite, ak chcete, ja vám tu nechám aj svoje osobné údaje, môžete si ich opísať a potom s tým ísť aj na políciu, ale chcem vidieť, prečo úplne cudzí ľudia hovoria o veci, ktorú sme neurobili!!!“ a podala mu občiansky. Ten pán naň pozrel, čakali sme, čo spraví.
„Prepáčte, pani magistra, bol to omyl. Pozreli sme si to ešte raz a síce nie je zjavné, že by ste niečo odcudzili, ale vyskytovali ste sa pri tej pani a prišla to ohlásiť, museli sme to preveriť.“
„Urobili by ste to aj vtedy, keby som nebola Cigánka?“ Zostal zarazene stáť, tak sme sa pozdravili a odišli.
„To čo bolo?“
„No, na to si zvykneš, keď budeš takto so mnou chodiť častejšie.“
Zvyknúť by som si zvykla, horšie to však bolo s pani, ktorej kabelku ukradli. O dva dni som v miestnych novinách čítala, ako vtedy a vtedy, tam a tam nielenže ukradli, ale aj vybielili neznámi páchatelia účet - keďže pri bankomatovej kartičke bol aj PIN.
Možno keby sa ľudia pri hľadaní vinníka nespoliehali na vzhľad.
Autor: Zuzana Michalcová
