Režisérovi Karlovi Zerovi by bolo ľúto, keby ich neoficiálna tvár zostala skrytá. Teraz zverejnil to, čo malo zostať mimo záznamu. Jeho celovečerný dokument Sego a Sarko sú na jednej lodi začali premietať kiná tesne pred voľbami.
Politika v kine
Nie je to veľmi navštevovaný film, diváci sa však na starých záberoch dobre smejú. Ukazujú dnešného kandidáta pravice Nicolasa Sarkozyho a ľavicovú nádej Segolene Royalovú v tom menej formálnom svetle. Pred piatimi rokmi položil Zero Sarkozymu priamu otázku: Myslíte na to, že sa raz stanete prezidentom? Dostal priamu odpoveď: „Nielen vtedy, keď sa holím.“
Naopak, Segolene Royalová sa pri rovnakej otázke pred desiatimi rokmi zasmiala. Nevylučovala to, zábery z parlamentu však potvrdzovali jej dojem, že niečo také znie až príliš nereálne.
Poslancov totiž vôbec nezaujímalo, čo chce povedať a dokonca ani jej nič povedať nedovolili. „Nestačí, že je v parlamente málo žien, ešte ich ani nenechajú hovoriť,“ povedala vtedy.
Dnes je prvou vážnou prezidentskou kandidátkou, ktorá má šancu uspieť. Jej boj za zrovnoprávnenie žien a ich prístup na riadiace funkcie bol teda jasný už dávnejšie. Akurát si bola menej istá a nebola taká výrazná.
To nie je prípad Sarkozyho. Síce dookola opakuje, že sa zmenil, film však potvrdzuje opak. Už v roku 1978 bol taký ako dnes - ambiciózny aktivista, ibaže dlhovlasý.
Koľko len máme ponoriek?
To všetko sú neutrálne zábery. Oveľa tvrdšie sú tie, keď Ségo nevie odpovedať na otázku novinára, koľko vojenských ponoriek má Francúzsko. Alebo keď ju ešte ako ministerku životného prostredia spovedá aktivistka Brigitte Bardot a ona nevie vysvetliť, aký má názor na lov zvierat.
Sarko sa zase strápňuje svojou takmer nulovou angličtinou pri návšteve Busha alebo tým, že kade chodí, rozpráva rovnakú historku o svojej pracovitosti.
Neznášali sa už v minulosti
Vrcholom dokumentu je však záber z istej politickej debaty spred 15 rokov. Sú v nej obaja súčasní kandidáti a už vtedy sa neznášali. Napriek tomu ani jeden nemusí v očiach divákov stratiť. Film ich ukázal ako normálne bytosti, dokonca šarmantné a občas aj so zmyslom pre sebairóniu.
Rupnik: My máme dve Francúzska
Prečo tak veľa Francúzov stále nevie, koho voliť?
„Kedysi boli voliči verní, v niektorých rodinách sa dokonca politické presvedčenie dedilo. Posledných pätnásť rokov to už neplatí. Dnešný volič je rozptýlený, hlasuje podľa toho, aké má starosti. Stranícky systém upadá. Je to podobné, ako keď stále prepíname televíziu, alebo to, že prestávame byť verní svojim značkám áut.“
Pritom sú však ľudia rozhodnutí, že voliť pôjdu.
„To je zaujímavý paradox! Ešte nikdy nebola kampaň taká sledovaná a mítingy také navštevované. Pred pár dňami prišlo na Francoisa Bayrou do haly v Bercy sedemnásťtisíc ľudí!“
Má pravdu, keď tvrdí, že tradičné delenie medzi pravicou a ľavicou sa musí skončiť?
„On by chcel tento systém nalomiť, otvorilo by mu to cestu k moci. Naša tradícia dvojkolovej voľby k bipolarizácii nevyhnutne smeruje. V prvom kole ešte každý volí svojho kandidáta, ale do toho druhého postupujú len dvaja, väčšinou z opačných pólov. Vznikajú silné koalície a volič sa musí rozhodnúť. Zároveň je tým však naša politika čitateľnejšia.“
Koho dnes Francúzsko potrebuje? Ľavicu, pravicu, alebo Bayroua?
„Bayrouov systém je príťažlivý. Hlavne, keď za posledné roky pravica nesplnila reformné sľuby. A ľavica, keď sa dostane k moci, je tiež opatrná. Bayrou by chcel spojiť umiernené stredy pravice i ľavice. Má to svoju logiku, ale aj riziká. Podobné spojenie sme mali v štvrtej republike, teda po vojne až do roku 1958. Kresťanskí demokrati a sociálna demokracia boli proeurópske strany, mali umiernený program, ale ich koalície boli krehké a nestabilné. Naopak, dva jasné a silné tábory dodávajú stabilitu.“
Je Francúzsko krajinou, ktorej sa ťažko vládne?
„Nie ťažšie ako iným krajinám. Je stabilnou krajinou, to však neznamená, že aj výkonnou. Možno jej chýba schopnosť presadiť radikálne reformy. Lenže hoci to niekedy vyzerá, že Francúzsko sa nevie zmeniť, pod povrchom sa už všeličo zmenilo.“
Napriek tomu, že Francúzi zvyknú proti novým zákonom protestovať na ulici?
„Počet dní, keď štrajkujeme, nie je oveľa vyšší ako v iných krajinách. Viete, my vlastne máme dve Francúzska. Súkromný sektor neuveriteľne prosperuje, darí sa leteckému priemyslu, automobilovému, vyvíjaniu rýchlovlakov. Tam s reformami nikdy problém nebol. Problém má verejný sektor, učitelia, študenti... Ten sa bojí a zdráha. Reformy totiž znamenajú menší vplyv štátu a tieto inštitúcie majú peniaze od neho.“
Veľkou témou kampane bola imigrácia. Aj v osobnom živote s ňou majú Francúzi taký problém?
„Podľa toho, kde bývajú. Najviac starostí majú ľudia zo skromných pomerov. Bývajú na predmestiach, kde sa posledné desaťročia prisťahovali imigranti. Kedysi boli tieto štvrte baštou komunistov. Dnes sa tam volí Le Pen, no prečo asi? Sú to tí istí ľudia, len začali žiť v neistote, necítia sa bezpečne, majú skúsenosť s degradáciou okolia. No a niekto im ponúka jednoduché riešenia.“
Najväčší kandidáti sľubujú, že obmedzia monarchistickú črtu funkcie prezidenta. Chcú zmenšiť jeho moc?
„Tá črta vyplýva z prezidentského systému. Výkonná moc je silne koncentrovaná. Navyše sa stávalo, že rovnakú farbu ako prezident mal aj zvolený parlament. Prezident mal potom dojem, že môže presadiť, čo bude chcieť. To platí len do istej miery, lebo my vo Francúzsku máme tendenciu vyvažovať moc. Keď máme pravicového prezidenta, radšej zvolíme ľavicový parlament.“
Kristína Kúdelová, Paríž
Paríž je nedočkavý
A je po divadle. Kandidáti na prezidenta ukončili predvolebnú kampaň.
Dvanásť ašpirantov na najvyšší post v štáte odišlo z posledných mítingov, kde mali poslednú šancu urobiť dobrý dojem. Najpokojnejšie pôsobil centrista Francois Bayrou.
V prieskumoch sa držal na treťom mieste. Vo Francúzsku však prevláda názor, že do 2. kola sa môže dostať aj on. Pierre Giacometti z výskumného centra IPSOS tvrdí, že za neho môže stále zahlasovať veľa nerozhodnutých voličov na úkor ľavicovej favoritky Segolene Royalovej, ktorá množstvo socialistov nepresvedčila.
Prvé výsledky sa podľa zákona môžu zverejniť v nedeľu, až keď sa o ôsmej večer zavrú volebné miestnosti. V Paríži je však zopár nedočkavých novinárov, ktorí to chystajú porušiť. Do redakcií totiž zvyknú prichádzať prvé čísla už po šiestej a chcú ich hneď zverejniť. Na svojich blogoch založených v zahraničí.
Autor: Paríž
