Lúčil sa s poéziou i svetom, tento solitér, ktorý tvrdohlavo kráčal vlastnou cestou tŕňov. Ťažko sa počúva, že ďalšie verše nenapíše. Že surrealizmus stráca jedného z posledných.
K poézii som sa dostal práve vďaka nim. K básniam a ohýbaniu slova, zametaniu významom, hre, snu poézie. Tých prvých, ako Reisel, Fabry či Žáry, som, žiaľ, nestretol. Tých druhých, tvrdohlavých ako Mojík, našťastie áno. A porozprával sa. Priateľsky, úprimne a hlboko, akoby to ani nebola práca. Len číra radosť zo slova.
Dávno, ešte na strednej škole, sa mi do ruky dostal Romboid z deväťdesiateho prvého. Rozbehli sa rehabilitácie autorov, ktorých režim nemusel a nechcel. No horšie ako cenzúra mocných bola pre nich tá vnútorná úzkosť zo straty bytostnej potreby. Pre Mojíka to bolo písanie, báseň, surrealizmus.
Po Nežnej revolúcii už len dobiehal. Dobiehal hravými Tekutými očami, dobiehal Oneskoreným vinobraním, Ženou v tvare konvalinky. Svoju milovanú ženu dobehol. Doslova. A začal snívať svoj nekonečný surrealistický sen.
Ďalší menuet s neviditeľným starcom si neprečítam. Ivan Mojík v stredu zomrel. Ale čo môžem, je spolu s ním veriť, že poézia v básnikoch ostáva. Hoc aj na večnosti.
