Keď mám operovať, tak robím s takým platom, aký mám. Kritizovať a protestovať lekári môžu, ale keď je tu pacient, musia pracovať s najlepším vedomím a svedomím, tvrdí kardiochirurg Viliam Fischer.
Najskôr ste sa venovali neurochirurgii. Čo spôsobilo presun k srdcu?
Na neurochirurgii som sa dostal k fantastickému šéfovi, doktorovi Jaczovi. To bol perfektný odborník. Neurochirurgom by som ostal, nebyť roku 1968 a Jaczovej profesnej likvidácie. Rok tu nedostal prácu, emigroval do Holandska. O jeho mimoriadnej odbornej úrovni svedčí to, že sa tam stal hlavným neurochirurgom Holandska. Nepamätám si, že by sa niekde Slovák v medicíne dočkal takého vysokého honoru. Poslali sem docenta Nádvorníka z Hradca Králové, ktorý nemal jeho vedomosti a skúsenosti. Ten mi ponúkol miesto sekundárneho lekára, evidentne som bol nepríjemný ako pravá ruka Jacza. Organizoval som v jeho prospech aj petície, čo bolo vtedy „silné kafe".
Každý lekár je po absolvovaní medicíny začiatočník. Čo nesmie chýbať v mentálnej výbave, aby sa dostal na špicu?
Použijem športový žargón - musí mať talent. Ten platí pre vašu prácu, pre varenie, futbal, matematiku, čokoľvek. Talent je však limitovaný, vyššie sa dá dostať iba usilovnosťou. Ako tvrdia múdre knihy, maximálne o desať percent. Niekto má talent desať centimetrov nad zemou, niekto dva metre. Ja som toho talentu dostal od pána Boha zrejme dosť, okrem toho som na sebe tvrdo pracoval.
Chirurg potrebuje šikovné ruky. Vaši rodičia boli krajčíri, ktorým tiež nesmie chýbať zručnosť. Zdedili ste ju?
Absolútne ste trafili klinec po hlavičke. Bývali sme štyria v jednej izbe - mama, otec, dedo a ja. Rodičia, aby som mohol študovať, tvrdo pracovali a po nociach šili. Asi v treťom ročníku na medicíne, keď sme sa po večeroch zhovárali, som vzal niť, dal ju okolo stoličky a trénoval chirurgické uzly. Tri roky som po zimných večeroch uzlil, bavilo ma to, bol som stále rýchlejší a rýchlejší. V kardiochirurgii robíte niekde päť uzlov, niekde desať, za operáciu sú ich stovky. Je rozdiel, či ich robíte pomaly a vláčne, alebo rýchlo a bezpečne. Čas je v medicíne výhodou. Pamätám si, ako som sa dostal vďaka futbalu na chirurgiu v Dunajskej Strede. Po týždni sa o mne dozvedel primár, vraj ešte nevidel medika s takým rýchlym uzlením. A vypísal si ma k operácii ako asistenta. Potom to už robil pravidelne a k apendixu som sa dostal možno päť týždňov po medicíne, čo nebývalo zvykom. Takže áno, anamnéza mojich rodičov - krajčírov, mi pomohla. A tiež hranie na gitare, vďaka ktorému si trénujete prstové svalstvo.
Lekár sa zákonite stretáva aj so smrťou. Ako na vás pôsobila v začiatkoch?
Keď sme mali stáž na patológii, ako jedinému mi prišlo pri pitve zle a museli ma vyviesť von, inak by som odpadol. Hovorili mi, že som fajnovka. (smiech) Na prvého pacienta, ktorý mi zomrel, si nepamätám, ale doteraz je to zlý pocit. Dobrým chirurgom umiera menej pacientov, vedia si z toho spraviť ponaučenie a priznať, že „aj ja som spravil chybu". Priznanie si vlastnej chyby je totiž u lekára mimoriadne dôležité.
To však lekári často nevedia ani v banálnejších prípadoch ako je smrť.
Mávame takzvané exitové semináre, kde sa musí podrobne prebrať smrť každého pacienta. Po svojom nástupe na post šéfa som pritvrdil. Predchádzajúci šéf k nám bol trochu príliš slušný a zdôvodnenie sa bralo v duchu „však sa to môže stať". Ja som vyžadoval a vyžadujem, aby každý chirurg svoje pochybenie povedal sám a nahlas.
Čo tým sledujete?
Psychologický účinok. Ak si vy sám musíte pred všetkými priznať chybu, je to nepríjemné a budete robiť všetko, aby ste to už druhýkrát nemuseli robiť. Tlak týmto smerom má zmysel. A operačná úmrtnosť našich pacientov je naozaj v pozitívnom smere výborná.
Dokážu tí lekári nahlas povedať, že - áno, kvôli mne zomrel pacient?
My Slováci sme bohužiaľ skvelí vo výhovorkách. Aj teraz som robil vizitu - máme jednu vyšetrovňu, do ktorej vchádzajú pacienti z jednej i druhej strany. Doteraz sme tam mali plachtu a zrazu som tam zbadal miesto nej čosi umelé, krásne, zasúvacie, ako jej náhradu. Tak som sa opýtal, kto to vymyslel. A staničná sestra, že my. Tak sa pýtam - kto konkrétne? Nemohol som to z nich dostať, lebo aj v tom dobrom slova zmysle sa schovávajú za kolektív. A to ja nemám rád. Pokrok sa dá robiť len tak, že vieme konkrétne pomenovať zlých i dobrých.
Vy si teda viete priznať, že ste počas operácie chybili?
Áno, určite. Neviem, či to nebolo spôsobené aj tým, že sa mi podarilo skôr ako ostatným dostať sa do zahraničia. Tam som videl, ako sa pristupuje k práci, ako sa diskutuje. Keď som bol v roku 1979 v Montreali na pozvanie môjho kamaráta Wojta Molnára, ktorý tam robil olympijského atašé, mal som možnosť pracovať na vynikajúcej kardiochirurgii. Vybavil mi víza, dva mesiace som u neho býval, chodil som do práce, aj na hokej, nesmierne ma to posunulo dopredu.
Ako sa lekár vyrovnáva so smrťou pacienta?
V tomto je rozdiel medzi dobrými a zlými chirurgami. Slabšieho to položí, a premýšľa nad tým možno týždeň, dobrý maximálne deň.
Vám sa to nestávalo?
V dávnej minulosti áno. Teraz to nesmie trvať viac ako dvadsaťštyri hodín. Treba si spraviť vlastnú analýzu, porozprávať sa o tom s kolegami... Z hlavy to úplne vypustiť nedokážete, ale na deväťdesiat percent musíte, pretože máte ďalšieho pacienta. Nesmiete z jednej chyby spraviť ďalšiu. Slabší jedinci rozmýšľajú nad prehratým zápasom dlhšie ako tí lepší.
Pacientom treba niekedy povedať nepríjemnú pravdu o jeho prognózach. Bojujete vo svojom vnútri?
Nebojujem. Je to vec povahy. Univerzálny recept, ako to pacientovi podať, neexistuje. Každý má iné výrazové prostriedky, mimiku, všetko...
Ako to riešite vy?
Pred tromi dňami som operoval pacientku, ktorej sa srdce ledva hýbalo. Jej som to takto nepovedal, ale príbuzným to musíte povedať, aby počítali aj s najhorším. Pacientovi pred operáciou to musíte vysvetliť trochu zaobalene. On nesmie mať strach, musíte ho minimalizovať. S príbuznými však treba hovoriť na rovinu.
Prečo pribúdajú pacienti s kardiovaskulárnymi ochoreniami?
V tom sú dve veci - zrýchlil sa život a predlžuje sa aktívny vek človeka. Rýchly život zvyšuje psychickú záťaž. Stresov dnes pribúda a tlak na centrálnu nervovú sústavu je obrovský už od nízkeho veku. Život je tvrdší vďaka jeho rýchlosti. Druhým momentom je, že medicína pokročila a predlžuje sa vek človeka. Pre dvadsiatimi rokmi sme sedemdesiatnikov ani neoperovali. Za minulý rok sme operovali takmer štyridsať percent pacientov nad sedemdesiat rokov. A predĺžením života stúpa počet kandidádov na ischemickú chorobu srdca. Väčšina ľudí sa nešetrí a nespráva sa k sebe tak, ako by mala.
Absentuje to vo výchove?
Nie. Veď o tom, ako žiť zdravo, čítate každý deň v novinách, máte reklamy, plagáty a podobne. Je to dané tým, že to v sebe nemáme zafixované. Poviem konkrétny príklad - cigarety. Je iks vysokoškolsky vzdelaných a múdrych ľudí, ktorí vedia, že fajčiť je nezdravé, že je to rizikový faktor číslo jedna, na každej krabičke to majú napísané obrovskými písmenami. A napriek tomu fajčia. Ľudia to jednoducho nemajú v podvedomí.
Čiže slová „telo má ísť do hrobu zhumpľované", sú alibizmom?
Určite. Môže ísť aj zhumpľované, ale nie tým, že bude niekto fajčiť tridsať cigariet denne. Teraz som si prečítal, že máme u nás dvanásť percent obéznych detí. Ani sa tomu nedivím. Ja som ako dieťa prišiel zo školy, hodil tašku do kúta, išiel von behal, skákal, hral guličky, futbal. Dnes nemáte kam ísť, všetko je zastavané. No a pusťte sedem až osemročné dieťa samé na druhý koniec mesta. Ja som z Kuchajdy ako osemročný chodil do školy na Hlbokú ulicu. Detská samostatnosť tých časov je dnes nemožná.
Viete definovať, akú najväčšiu chybu ste pri pacientovi ako lekár urobili?
Túto otázku mi ešte nikto nepoložil. Je veľmi ťažko odpovedať. Keď robíte výkon a pacient zomrie, poviete si, že ste mali na výber tri, štyri možnosti. Potom vás to máta v hlave, či ste nemali vybrať tú druhú alebo tretiu. Keďže však nemáte možnosť konfrontácie, ťažko to posúdiť.
Sú operácie srdca mechanickou záležitosťou?
Kardiochirurgia je aj o rozmýšľaní.
Ľudia majú predstavu, že telo má každý rovnaké, teda laicky povedané - ide vždy o rovnaké orgány a rovnakú techniku práce...
Každá cieva je iná, každý deň ste inak naladený, inak premýšľate. Stehy sa síce dávajú mechanicky, ale je tam toľko možností, že spravíte zlý krok... Lepší chirurgovia nepodceňujú žiadnu situáciu. Aj keď ide operácia ako po masle, pri každom vpichu musíte byť v malej pozitívnej tenzii a nesmierne sledovať ihlu, niť, ruky, asistenta, všetko. Tento rok mi nezomrel žiadny pacient a už idem do operácií, kde mi vlasy dupkom vstávajú. Vtedy si treba uvedomiť, že stop, pribrzdi, neteš sa, lebo príde niečo zlé. Stále treba mať akúsi vlastnú brzdu a snažiť sa o perfekcionizmus. Nie v každej minúte, ale sekunde. V našej profesii ide pri každej chybe o život.
Koľko ľudí pracuje na jednej operácii?
Predtým to boli štyria chirurgovia, neskôr traja, dnes sú zväčša dvaja. Ja ako šéf mám dvoch asistentov, väčšinou sa ale operuje v dvojke. Veľmi dôležitá je inštrumentárka, anestéziológ so zdravotnou sestrou, vo väčšie prípadov máme zapojený aj mimotelový obeh, ktorý obsluhuje ďalší človek, k tomu takzvaná „obskakovačka", ktorá podáva, čo treba, a ošetrovateľ. Čiže štandardný tím tvorí sedem až osem ľudí. V počte hráčov je to čosi medzi hokejom a futbalom, kapitánom je operatér.
K operáciám ste pustili aj mladých lekárov, čo predtým nebývalo zvykom.
Áno, mnohí ľudia, aj kolegovia, mi to vyčítali a pýtali sa, či nemám strach, že ma preskočia. Ja hovorím - to je môj cieľ. Môžem si to dovoliť, lebo som dobrý. Nech sa páči, nech ma preskočia, pánboh zaplať. Ale aby sa to stalo, musia na sebe tvrdo pracovať.
Nájdu sa takí, ktorí vás buď preskočili, alebo už preskakujú?
Vidím takých, ktorí sa približujú. Mám tu jedného, o ktorom by som mohol povedať, že je už v plastikách chlopní možno lepší ako ja. Ale v koronárnej chirurgii som ešte o kúsok pred ním. To je ten najschopnejší. Ďalší majú tridsať až štyridsať rokov, sú manuálne aj rozmýšľaním schopní, driapu sa dopredu, ale potom prídu kritické situácie, kedy sa môžte rozhodovať iba na základe skúseností z minulosti. A tie prídu iba praxou.
Stalo sa, že ste vychovávali svojho nasledovníka, zdal sa vám ako ten, čo vás raz preskočí a nakoniec sklamal?
Áno, stalo sa to. V jednom prípade som bol absolútne nekompromisný, v druhom moja nekompromisnosť pokračuje, tretí ma sklamal najviac. Mená hovoriť nebudem.
Sklamali ľudsky?
Aj, ale tiež pracovne. Možno som beťár, ale poznám mieru. Dobrý chirurg, žurnalista, futbalista, herec musí byť trochu aj beťár. Musí sa vedieť vyrovnať s okolím, aby ho prvá facka nezvalila. Keď dostanete facku od toho, koho ste vychovali, tak je to neodpustiteľné. Bohužiaľ sa dejú aj také veci.
Majú mladí lekári problém s autoritami?
To je vec ich šéfa. Závisí od toho, aký je silný a schopný. Ťažko hovoriť o mojej autorite, povráva sa, že ju mám vysokú. Ja som len zaviedol disciplínu, nič viac. Keď niekto trebárs aj z mojich najbližších ľudí spravil odborné ale aj spoločenské faux pas, pokojne sa stalo, že týždeň alebo mesiac neoperoval. Pravidlá hry sa totiž musia rešpektovať. Aj preto máme výsledky. Aj ja si rád občas vypijem, zašportujem, zatancujem, zahrám na gitare, ale všetko má svoj čas. Najskôr treba mať odpracované.
Celá táto nemocnica je údajne vaša myšlienka. Ako vznikla?
Tým, že som chodil po svete, videl som, v akých priestoroch sa dá medicína robiť. Tak som na to roky poukazoval, pretože to, čo sme mali na Partizánskej, nespĺňalo zahraničný štandard ani hygienicky, ani esteticky.
Poukazovať treba na správnom mieste. Robili ste tak u Mečiara?
Aj u Gašparoviča. Finálny bol Mečiar. Táto nemocnica je aj jeho pomník. Ak ste ticho a nič nepoviete, nič nevznikne. Nemému dieťaťu ani vlastná matka nerozumie.
Nežiadali ste nemocnicu najmä preto, aby ste získali post šéfa?
Vôbec nie. Nad tým som nepremýšľal. Ale predstavoval si, že by sme sa mohli vyrovnať, prípadne byť na tom lepšie ako kolegovia v Prahe a vo Viedni. Keď bola možnosť a mal som blízko k priateľom v politike, tak som o novú nemocnicu usiloval.
Aké sú dnes vaše výsledky?
Patríme k tým lepším v Európe. V hokeji je lepší ten, kto dá viac gólov, v našej disciplíne sa meria podľa operačnej úmrtnosti a toho, či pacient odíde domov do tridsiatich dní po operácii. Kto má operačnú úmrtnosť tri a menej percent, je výborný. My takí sme.
Chválite sa sebou a nemocnicou rád?
Nielen sebou ale i celým našim kolektívom. Teší ma, keď prídu hostia zo zahraničia a sú našou nemocnicou pozitívne prekvapení. Amerika ma naučila jednej veci - ak si dobrý, tak o sebe rozprávaj.
Nie je to samochvála?
Tak som to bral na začiatku, dnes už nie. Amerika ma naučila byť sebavedomým. Tam z človeka srší sebavedomie, aj keď robí trebárs vrátnika v nemocnici. Je si vedomý toho, že je americkým štátnym občanom a cítiť to z neho. Ja som z toho niečo prebral.
Nie je medzi sebavedomím a pýchou veľmi tenká a neurčitá hranica?
Je. Túto otázku som dávno nepočul. Kde je hranica pýchy? Ani neviem, či je medzi tými dvoma pojmami rozdiel, to ste ma zaskočili. Ak o sebe vyhlasujem, že som dobrý, tak sa pýšim? Ak to takto niekto berie, nech sa páči.
Možno som mal použiť slovo namyslenosť.
Ale veď nejde len o mňa, ale aj o mojich kolegov. A nielen chirurgov. Mám tu napríklad perfektnú anestézu. To je dobre namastený stroj, bez ktorého sa nedá robiť. Spomínali sme ich iba pri operačnom stole, ale oni sa starajú o pacienta ešte dva tri dni po oprácii. Na výbornej úrovni!
Keď po úspechoch typu transplantácia srdca lietate v oblakoch, čo vás vracia na zem?
Vlastní okolo mňa, nikto iný. O tom by som vedel napísať knihu. Každá snaha niekoho, aby som neuspel, ma ohromne motivuje. Už pred rokmi som povedal, že keby mi moji súperi a nepriatelia dali pokoj, vtedy by moja ostražitosť klesla a bol by som zraniteľnejší. Ale keďže je stále okolo mňa rušno, tak si dávam pozor, viac na sebe pracujem, študujem, viac čítam a viac vyžadujem aj od spolupracovníkov.
Čo za tým vidíte?
Závisť.
Tá je prítomná všade, nie?
Áno, závisti je všade dosť, pretože nie sme naučení vážiť si úspechy súpera.
Vyjadrili ste sa, že transplantácia srdca nie je najťažšou operáciou srdca. Ktorá to teda je?
Transplantácia srdca príde náhle, pretože nikdy neviete, kedy sa nájde darca. Na to sme však chronicky pripravení. Z chirurgicko - taktickej stránky je to jasná práca. Najťažšie operácie u nás sú výdute hlavnej tepny zo srdca - aorty, najmä prasknutej. Keď máte roztrhnutú vnútornú stranu aorty, musíte ísť nielen do zástavy srdca, ale mnohokrát aj do zastavenia cirkulácie, teda vtedy pacient de facto nežije. Na túto hlavnú fázu operácie máme približne hodinu, za ten čas musíme dať pacienta do poriadku. Ide o zlé tkanivá, poškodené, menejcenné, môže to krvácať, prerezávať sa, to je oveľa ťažšie ako transplantácia.
Laici majú predstavu, že sa pri transplantácii pôvodné srdce vyberie a miesto neho sa vloží nové. Údajne to tak však nie je.
Najskôr sa pretnú cievy, ktoré sú na srdce napájané. Tým si uvoľníte srdce, ktoré pretnete na úrovni ľavej predsiene. Približne tretina predsiene srdca teda na dne hrudníka ostáva. Na to potom našijete srdce darcu.
Existuje aj umelé srdce, ktoré by plne nahradilo to ľudské?
Na tom sa iba pracuje. To, čo existuje, sú len podporné systémy - srdce ostáva v tele, vy naň napojíte systém kanýl a jednej pumpičky. Kanyly vsúvate do ľavej srdcovej komory a aorty. Tým sa vlastne nahrádza ľavá strana srdca. Na opasku máte baterku a s tým fungujete a čakáte, kým sa nájde vhodný darca na transplantáciu. Tak sa dá prežiť cca päť rokov. Robili sme takto spolu jednu pacientku vo Viedni, takú „erdegbabu", ktorej predtým pozerala smrť z jazyka a ani deravý groš by ste za ňu nedali. Dnes, keď sem príde usmievajúca sa dáma, pribratá zo štyridsaťpäť na šesťdesiat kilo, tak je radosť sa na ňu pozerať. (smiech)
Prečo sa na transplantáciu čaká tak dlho? Ľudia stále zomierajú, súhlas na odobratie orgánov nie je potrebný, jedine že človek počas života podpísal nesúhlas. Kapacitne by ste to predsa zvládali.
To je otázka nahlásenia potenciálnych darcov a otázka úrovne ich ošetrovania, ktorá pokrivkáva. Tlačíme to, pomáha nám aj ministerstvo zdravotníctva. Kapacitne by sme zvládali aj dvadsaťpäť transplantácií, ak to porovnám s Viedňou.
Stalo sa, že pacient dostal nádej v podobe darcu a napokon s odobratím srdca nesúhlasili trebárs príbuzní?
Áno. Mali sme pacienta, ktorému doslova visela smrť na jazyku, mal pred sebou maximálne dva až tri týždne života. Príbuzní darcu sa však postavili proti odobratiu orgánov, že v žiadnom prípade. Z právneho hľadiska pravdu nemali, ale rešpektovali sme to zo spoločensko - morálneho pohľadu. Pacient o dva týždne zomrel.
Bulvár sa do vás oprel, keď ste v reklame propagovali minerálku, ktorá obsahuje väčšie množstvo sodíka a môže škodiť kardiopacientom. Označili vás za nezodpovedného. Aký je váš pohľad?
Najskôr som tú reklamu odmietol, prekvapilo ma, že ma oslovili. Nie som divadelná hviezda, modelka, ani moderátor. Ako šéflekár Slovana som dosť naštudoval, čo majú športovci jesť a piť. Keď som študoval minerálky, našiel som ich oficiálne hodnotenie docentom Kajabom, ktorý danú minerálku hodnotil ako najvhodnejšiu a najzdravšiu. Keď ma oslovili, povedal som si, že ju budem propagovať. Propagoval som ju pre bežnú populáciu, nie pre chorých na srdce.
Nedávno o vás prebehla informácia, že vás zamrzel výber Vladimíra Mečiara ohľadne toho, kto ho bude operovať. Sklamalo vás to?
Opakujem - nám medicínsky veľmi pomohol, Veľmi si ho za to vážim a hovoril som to aj vtedy, keď bol v nemilosti. Mám chrbtovú kosť i beťársku česť a myslím, že to pán Mečiar dobre vie. Myslím si, že náš dobrý vzťah sa nezmenil. Týždeň pred jeho zákrokom som prejavil snahu oznámiť mu, že sme pripravení mu pomôcť. Aj z môjho titulu hlavného odborníka pre kardiochirurgiu na Slovensku. Zavolal som doktorovi Petrovi Mečiarovi, ktorý ho mal na starosti a ponúkol som svoju odbornú pomoc. On mi povedal, že pán Mečiar sa rozhodne sám. Priznám sa, že ma to zamrzelo.
Pre HZDS ste robili aj predvolebnú kampaň, dokonca ste kandidovali do parlamentu. Kvôli peniazom a zviditeľneniu sa?
Tí, čo ma poznajú, vedia, že nie som politik. Som rád, že mi tú otázku dávate, lebo keď to osvetlím, mnohí budú prekvapení. Hlavným motívom bolo to, že sme dostali novú nemocnicu a ja som považoval za čestné podporiť HZDS. Ďalším motívom boli aj moji priatelia v HZDS Ivan Gašparovič, Vilo Soboňa, Katarína Tótová a ďalší.
Ako hodnotíte súčasného ministra Valentoviča?
Podporujem ho najmä v jednej veci - na Slovensku máme nezmyselne veľa nemocníc a lôžok. Sú tu nahustené niekedy desať aj dvadsať kilometrov od seba. Existuje seriózna analýza, ktorá hovorí o tom, že na Slovensku je šesťtisíc postelí navyše. Moji priatelia - lekári z východu mi hovoria, že ak by sa len tam okamžite zrušilo päť až šesť nemocníc, nikomu by nechýbali.
Toto chcel spraviť aj Zajac, ale doplatil na silný odpor manažmentov potenciálne rušených nemocníc. Nedopadne to podobne?
To nechcem komentovať, lebo Zajac v tom až taký konkrétny nebol. Keby sa nemocnice zredukovali, ušetrilo by sa možno niekoľko miliárd korún. To nehovorím ja, ale ekonómovia. Za to sa dajú robiť sociálne nedostatkové služby - moderné penzióny pre dôchodcov, hospice, charity, dajú sa zvýšiť platy zdravotníkom. Niektoré nemocnice nemajú ani základné prostriedky na ošetrovanie. Načo je taká nemocnica? Okrem toho - keď zvýšite ľuďom platy, zvýšite ich motiváciu.
Ľudia však nemajú pocit, že by šlo o nízke príjmy. Mnohí jazdia na drahých autách, berú úplatky, pritom sú arogantní, neochotní, dokonca odborne slabí. Menšina lekárov tak robí medvediu službu väčšine. Prečo ľudia vnímajú lekárov inak, ako sa vnímajú oni sami?
Z profesionálneho pohľadu je to pre mňa nepochopiteľné. Keď mám operovať, tak robím s takým platom, aký mám. Kritizovať a protestovať lekári môžu, ale keď je tu pacient, musia pracovať s najlepším vedomím a svedomím. Brať pacienta ľahkovážne je pre mňa neakceptovateľné. Problémom však je aj to, že zlé prípady sa mediálne vypichujú viac, dobré menej. Žurnalistika ide v tomto zvláštnym smerom. Viac sa ukazuje na negatívne veci ako pozitívne, ktorých je nepochybne viac.
Podľa vás sú lekári hodnotení dostatočne?
Určite nie. Tie platy sú naozaj nízke. Znovu však opakujem - zdroje tu sú. Možno na rušenie nemocníc doplatí dvetisíc ľudí tým, že budú musieť dochádzať, ale zvyšok sa bude mať oveľa lepšie. Preto je pre mňa v globále nepochopiteľné, ak sa niekto bráni zatváraniu nadbytočných nemocníc. A bránia sa aj samotní lekári. Nerozumiem tomu.
Aké sú vaše lásky - živé i neživé?
Na prvom mieste je rodina, to je samozrejmé. S obľubou však kolegom hovorím, že musia byť zaľúbení aj do roboty. Pre mňa je práca veľkou láskou, pretože je mojou každodennou súčasťou. Je jej toľko, že ma môže sklamať iba čiastkovo. V globále nikdy nesklame.
Vám sa nestalo, že ste šli do práce znechutený, že vás nebavila?
Také niečo nepoznám. Pre mňa je nepochopiteľné, keď sa v noci operuje a ráno príde kolega, že je unavený. Má na to nárok, ja by som sa to však ráno hanbil povedať. Idem ďalej až do večera, a vtedy zistím, že aj ja mám toho dosť.
Ďalšou láskou je šport?
Áno, kedysi to bolo v poradi futbal a potom hokej. Dnes sa to pomaly vyrovnáva. Futbal ma medicínsky príliš nepočúva, z toho som sklamaný.
Čo máte na mysli? Že odmietajú akceptovať vaše rady?
Futbalová moderna nejde bez medicíny dopredu. V našich kluboch je úplná rarita, ak niekto pracuje aj na takom podklade. Hokej je v tom ďalej - Slovan je čerstvým majstrom a tam zohrávajú rolu nielen Zdeno Cíger a Miro Miklošovič ako tréneri, ale aj Eugen Laczo, ktorý svojimi športovo-medicínskymi vedomosťami a skúsenosťami významne prispieva k optimalizácii tréningového zaťaženia v jednotlivých mikrocykloch. Efektivita zaťaženia je ovplyvnená nielen konkrétnym tréningom alebo zápasom, ale aj činnosťami, ktoré sa dejú mimo tréningu. Eugen Laczo má dosť veľkú zásluhu na tom, že Slovan je majster. Veľkosť Cígera spočíva v tom, že ho rešpektuje, že spolu konzultujú. Môjmu dobrému priateľovi Julovi Šuplerovi, trénerovi národného mužstva v hokeji, ho tiež vrelo odporúčam.
Slovenský futbalový zväz nie je na verejnosti práve obľúbený. Jednak kvôli výsledkom futbalistov, jednak kvôli úplatkarským aféram, ktoré sa vynárajú na povrch.
Mne je smutno, keď sledujem výpady proti Laurincovi ako šéfovi zväzu, ktorý to robí ako dobrovoľnú funkciu. Všetky negatívne veci sa zvaľujú na neho a pritom sa vôbec nespomína jeho dlhoročný kolega Dušan Tittel. Ten to mal pritom ako zamestnanie. Veď ak robil chyby Laurinec, logicky ich musel robiť aj Tittel vo funkcii generálneho sekretára futbalového zväzu. A možno väčšie, veď tam bol od rána do večera. Obaja podľa mňa spravili svoju robotu, ale o Tittelovej zodpovednosti vy novinári nepíšete. Mňa zaujímajú dôvody, prečo.
Bol tandem Laurinec - Tittel na čele zväzu dobrý?
To, čo spravili za posledné roky oni, nespravili všetci ich predchodcovia dohromady. Zlepšili ekonomiku, spravilo sa množstvo ihrísk po mestách a dedinách, športové centrum v Senci, bolo absolútne výborné zabezpečenie reprezentácie...
Laurinec nemal po Wänkeho úplatkárskej afére odstúpiť? Zodpovedal za neho.
Keď môj asistent spraví chybu a zomrie mu pacient, podľa vás treba odvolať prednostu kliniky? To je to isté. Laurinec mal dvadsaťpäť hlasov pri voľbe v UEFA. To je niečo neuveriteľné. Slovák tam má také postavenie, o akom sa nikomu ani nesnívalo. Že jeho pracovník vzal úplatok? Keď ho vezme novinár, majú odvolať šéfredaktora? Pozor! Iné je politická zodpovednosť, ale pre moju, vašu ani Laurincovu profesiu to neplatí.
Laurinca svojho času napadol aj Dušan Galis, keď dokonca na protest voči nemu odstúpil z postu reprezentačného trénera. Vo svojej knihe o Laurincovi popísal zaujímavé veci. Iná vec je, že potom názor zmenil.
Pretože pochopil, že sa to dalo riešiť aj inak. Ja som s ním o tom rozprával. Vôbec nemusel abdikovať, nikto ho do toho nenútil. On je však taká povaha. V jeden deň abdikuje a na druhý deň by to vzal znovu. Dôkazom toho, že si to vysvetlili, je fakt, že neskôr to kreslo znovu vzal.
Ale aj nedávno vyzval Laurinca, aby abdikoval. To zase zmenil názor?
To nie je pravda. Napísal to jeden redaktor a Galis od neho osobne žiadal opravu. S Laurincom sú kamaráti. Žiaľ, niektoré športové futbalové komentáre negatívne zasahujú do futbalu. Neviem, koľkí športoví redaktori, píšuci o futbale, vôbec navštevujú futbalový tréning...
Možno nenavštevujú, lebo je naša liga nezaujímavá, nudná, na štadiónoch je vulgárne prostredie, násilie...
Ja viem, ale keď to mám ako zamestnanie, píšem o každom zápase, tak musím vedieť, ako sa hráči majú, či sú zdraví alebo chorí, aké majú rodinné problémy a podobne. To všetko predsa ovplyvňuje športový výkon. Mňa by to zaujímalo. To sa z novín nedozviete. Vy mi tu kladiete otázky, ktoré mi športový žurnalista nikdy nepoložil. Za mojich čias, keď som hrával, vedel novinár o hráčoch všetko.
Boli ste prezidentom futbalového klubu Slovan Bratislava. Prečo ste odišli?
Vzal som tú funkciu pod jednou podmienkou - že sa nebudem starať o ekonomiku, lebo v nej nie som doma, že mi nechajú len odbornú a športovú časť. Po jesennej časti sme mali jedenásťbodový náskok, prestal sa mi však pozdávať tréningový proces Dušana Radolského. Urobil veľmi tvrdú prípravu, nezlúčiteľnú s medicínou. Začali sme prehrávať, strácať body. Videl som, že mužstvo je preťažené, pretrénované. Chcel som teda kontrolovať tréningový proces aj cez medicínu, čo on odmietol. Miesto toho, aby zo záťaže zľavil, ešte pridal. Keď sme mali už len trojbodový náskok, zvolal som mimoriadnu poradu. Jeden z dotyčných však neprišiel a tým znemožnil odvolanie Radolského. Tak som si povedal, že nemá zmysel, aby som tam ostával. Po roku už všetci hovorili, že ma mali počúvať.
S Radolským zrejme nemáte dobrý vzťah.
On sa na mňa možno hnevá. Robil som s ním aj v reprezentačnej dvadsaťjednotke, kde ho Laurinec požiadal o spoluprácu so mnou a tak aj akceptovať napríklad laktátové testy, ktoré sa robia v zahraničí bežne.
Z nich sa dá zrejme určiť preťaženie organizmu. O čo konkrétne ide?
Ak ste unavený, alebo pretrénovaný, najaktuálnejšia hodnota, ktorú môžte dostať z ľudského organizmu, je hladina kyseliny mliečnej. Ak ju máte v celom tele, váš výkon ide o triedu dole. Ide o číslo, ktoré vás nikdy nesklame. Toto sa robilo aj s hokejistami Slovana. Podľa toho presne viete, či musíte v tréningoch ubrať alebo môžte pridať.
Nerobí sa to u nás kvôli financiám?
Nie je to drahá záležitosť.
Dostali ste pokutu vo výške mesačného platu za to, že ste včas nepodali majetkové priznanie. Prečo?
Pretože sa tejto disciplíne vôbec nevenujem. Všetko má na starosti staršia dcéra, ktorá to podala o deň neskôr, ako bolo treba. Má deti, ktoré boli choré a mala toľko starostí, že nestíhala. Ospravedlnila sa mi za to, ja som jej povedal, aby si z toho nič nerobila, to sa stáva. Nič iné za tým nehľadajte.
Máte ambíciu robiť ministra zdravotníctva?
Takúto ponuku som dostal raz priamo a raz nepriamo, v oboch prípadoch som odmietol. Takže takú ambíciu nemám.
