Ak by Slovensko susedilo s Čínou približne tak ako s Maďarskom, sinologička Elena Hidvéghyová-Yung by zrejme tak či onak žila a pôsobila niekde tu na pomedzí. Súdiac podľa povahy jej veršov by to mohlo byť aj mimo mesta, ale v dohľade by musel čnieť aspoň alabastrový palác. Tak ako väčšina poetiek, aj táto autorka má rada okázalosť, noblesu a márnivosť.
V okolí terasovitých políčok pšenice, kukurice (menej už ryže, tá sa pestuje viac na juhu) by pozorovateľ v krajine jej básní neprehliadol švíky maku - a to prinajmenšom divého, vlčieho. Má totiž rada temné náznaky. Nenechá si ujsť príležitosť rozliať po hodvábnom papieri tuš.
Málokedy sa však pri básnickom debute stretávame s natoľko vyzretým rukopisom ako v tomto prípade. Ide o autorku, ktorá má k literatúre dôverný, a zároveň aj profesionálny vzťah. Na FF UK v Bratislave vyštudovala čínsky jazyk a pracovala v kabinete orientalistiky SAV. „Venovala sa modernej čínskej dekadentnej literatúre v paralele s európskou dekadenciou a jej špecifickou koncepciou ženy - femme fatale,“ dozvedáme sa z jej oficiálneho životopisu. Záznamy z jej intímneho písania to absolútne potvrdzujú. Dekadencii sa oddala s vervou.
Samotná poézia jej prvotiny je zasiahnutá ponurými tieňmi snenia. Knihy, ktoré by patrili do ríše snov takto bezo zvyšku, sú zriedkavé, a spomedzi nich by táto zrejme vyčnievala, čo sa samotnej snovosti týka. Ide o akúsi náruživosť, akoby autorka vychádzala z presvedčenia, že pojmy básnenia a snenia sa môžu prelínať a splynúť v jedno. Nedá sa povedať, či sa niektoré z týchto dekadentných obrazov a scén, ktoré sa miestami dajú označiť aj za tvorivo obscénne, zakladajú na reálnom zážitku. Prenikavé pižmo samoľúbych náznakov však akoby napovedalo, že ide o viac ako o púhy sen.
Taktiež nemôžeme vysypať z rukáva zoznam literárnych predobrazov, ku ktorým upierala pri písaní zrak, lebo moderný čínsky kontext nám nie je známy natoľko ako jej. Vidno len, že riadky, ktoré vyšli z jej pera, sú literárne veľmi poučené. Autorka v záverečnom umeleckom apendixe-vyznaní spomína, že pred uverejnením vlastných veršov čakala na čosi ako vnútorné dovolenie uverejniť ich.
Pre absolútnu orientálnosť, ba priam až sčínštelosť, nemôžeme pre tieto metafory, umocnené navyše bujnou obraznosťou japonského razenia, vyhľadať paralely v našom kontexte. Kniha by zrejme mohla vyjsť v niektorej z východných kultúrnych veľmocí ako súčasné radové básnické dielo stamodtiaľ. Či je tento kuriózny poetický import jednorazovou udalosťou, alebo predzvesťou rozsiahlejšieho zámeru, ukáže budúcnosť.
