Autor v knihe odhaľuje spoločenskú klímu medzivojnového obdobia i zákulisie spisovateľských postojov. Pútavý je Biografický epilóg zostavený z autorovej korešpondencie. Z neho sa možno dozvedieť, že Gejza Vámoš (v slovenčine začal tento prozaik písať až po skončení stredoškolských štúdií) odi­šiel zo Slovenska v deň vzniku nového štátu (v noci z 13. na 14. marca 1939), „ktorý mu bol ideovo i mentálne cudzí a voči nemu rasovo nepriateľský“, aby sa už nikdy nevrátil do vlasti.

Rád sa vrátim do ľudských pomerov

O jeho pobyte za hranicami sa vie pomerne málo; v rokoch 1939 až 1941 žil v Číne, Japonsku, Indii a neskôr v Brazílii, kde v roku 1956 zomrel ako 55-ročný. Bol činný nielen ako spisovateľ, ale verejne sa angažoval v oblasti občianskoprávnej, politickej, v publicistike i v kontaktoch s davistami. Aj preto ho často obviňovali, že je komunista, pričom Vámoš ním nikdy nebol.

Autor monografie vynaložil na Montáž korešpondencie z pozostalosti Gejzu Vámoša nemalú námahu, a aj preto je výsledný efekt znamenitý. Neunikol mu predovšetkým jeho zamotaný životný osud. „Čo sa toho vysťahovania či nevysťahovania týka, je samozrejmá vec, že som sa nevysťahoval, rád sa vrátim do ľudských pomerov,“ píše Vámoš v jednom zo svojich listov, v ktorých je prítomná aj „rezignácia na literárnu tvorbu, strata jej zmyslu, životná rezignácia“.

Autorská i osobná kríza

Dostal sa zjavne nielen do krízy autorskej, ale aj osobnej, psychickej. „Akoby sa potroche vytrácal vitálny útočný kriticizmus medzivojnového Vámoša a jeho miesto zaujímala únava zo sveta i zo seba, rezignácia, fatalizmus.“

Barborík využil všetky dostupné pramene na rekonštrukciu Vámošovho životopisu, aby mohol odpovedať na otázku, prečo sa tento autor zmietal v neistotách, traumách a dile­mách, prečo nedokázal a nemohol si udržať status spisovateľa, ale stal sa emigrantom, ktorý úplne rezignoval na literárnu tvorbu.

Autor hľadá odpovede veľmi precízne a hĺbavo vo všetkých jeho aktivitách v takzvanom prechodnom období slovenskej literatúry, no najmä v podrobnej analýze celej Vámošovej slovesnej tvorby, začínajúc poviedkovým debutom Editino očko.

Do pozornosti stavia expre­sionizmus, kompozičné zvláštnosti i kompozičnú nejednotnosť jeho prózy, čo dokazuje na románe Atómy Boha, ktorý bol literárnou kritikou aj rôznorodo prijímaný. Inak je to s Jazdeckou legendou.

„Kritika i literárna história hodnotia knihu ako príjemné a oddychové intermezzo, neproblémové dielo v tvorbe inak dosť problémového autora.“ Barborík však hovorí, že i v tejto novele ide o kompozičnú voľnosť podobne ako v románe Odlomená haluz.

Detaily i širšie súvislosti

Za posledný Vámošov román sa pokladá text Hrušovianski hriešnici, ktorý nevyšiel knižne, ale bol publikovaný na pokračovanie v jednom z medzivojnových denníkov. Barborík vysvetľuje, že ide o román výchovy alebo pedagogický román, „ktorého ťažisko je v tematizácii výchovného procesu“.

Autor vo svojej monografii nezaraďuje Gejzu Vámoša striktne k niektorému z literárnych smerov v medzivojnovom období, ale zaoberá sa „prozaickým dielom v jeho žánrovo-druhovom určení a spisovateľom ako reprezentantom istej spoločenskej roly“.

Určitú pozornosť však venuje aj autorovým dramatickým a filmovým pokusom a publicistike.

Barborík pri hodnotení tvorby tohto umelecky kontroverzného prozaika spája interpretačné a teoretické postupy, orientuje sa na detaily, ale súčasne odhaľuje široké súvislosti Vámošovho diela.

Autor: Gabriela Rakúsová Autorka je literárna kritička