Konštrukcia kocky, cez ktorú s poprením priestorových princípov prechádza špagát. Pokrčený papier s provokatívnym nápisom „mezi klamem a zdáním“. Toto sú len dva príklady z diela Milana Bočkaya, člena Združenia A - R. Na výstave v Slovenskej národnej galérii je ich asi 140. Princíp trompe l'oeil - zrakového klamu - je to, čo ich spája.
Tajomstvo nespoznáme
Šesťdesiatnik Milan Bočkay, tvorca programu analytickej maľby, skúma od 70. rokov maľbu ako médium. V rovnakom čase sa strhla vlna analytickej maľby na medzinárodnej scéne, ale slovenskí „analytici“ nemali v období normalizácie so svetovými trendmi väčší kontakt. „Bolo to komplikované, mali sme smolu, ale nebolo to nepriedušné,“ spomína Bočkay.
V histórii umenia nie je hra s ilúziou, s ilúziou ilúzie a so zrakovými klamami ničím novým. Pomaľované múry, ktoré sugerovali prechádzku v záhrade, plafóny, ktoré sa zdali kupolami, zväčšovanie priestoru tým, že sa doň nakreslia ďalšie dvere či okná. Napokon, neprekvapuje, že pre Milana Bočkaya sa stal kľúčovou osobnosťou belgický surrealista René Magritte, ktorý tvrdil, že jeho maľby evokujú tajomstvá a „tie nič neznamenajú a ani ich nie je možné spoznať“.
Milan Bočkay má však na slovenskej výtvarnej scéne výnimočné postavenie, jeho útok na divákove zmysly je frontálny, neustále ho zneisťuje, a tak návštevníkovi galérie neostáva nič iné, len si neúnavne preverovať, čo vlastne vidí, spraviť pár krokov bližšie a zasa sa vzdialiť.
„Maľba sa stala ostro sledovaným pólom, nároky na ňu kládli aj väčšiu zodpovednosť - človek by nemal maľovať len tak, mal by aj priniesť niečo zásadne nové. Samozrejme, môžeme to aj učene nazvať analýzou. Čo však môže maliar dôvernejšie poznať ako maľbu?“ pýta sa Milan Bočkay.
Nenásytný klamár
Na retrospektívnej prehliadke sa ukáže, že flirtovanie s ilúziou, klamom a hyperrealitou sa začalo už za umelcových pubertálnych čias, pokračovalo nazväčšovanými štruktúrami, napríklad monumentálnymi detailmi kože a zastavilo sa aj pri štruktúre litografie. Bočkay skúšal, čo zvládne list papiera. Kreslil ho pokrčený, poskladaný, poprepichovaný, presvecovaný.
Hľadá, aké možnosti hra s médiom maľby ponúka. V odhaľovaní spôsobov, ako maľbou klamať, je, našťastie, nenásytný. Švindľuje pomocou povrchu diela, zasahuje do plochy, „zneužíva“ štruktúru aj rámy, zamieňa kresby za akvarely a naopak. Cituje, parafrázuje, vytvára zdanie skutočného reliéfu, „preväzuje“ obrazy a napokon umocňuje maliarsku ilúziu zásahom farby.
„Môj prístup mi prináša slobodu. Môžem sa venovať geometrii, materiálu, akčnej maľbe, môžem citovať. Môže to robiť každý, len musí priniesť vlastný podiel.“ Bočkayova sloboda sa prejavuje aj v tvorbe z konca 90. rokov, keď cituje tie najznámejšie diela (van Goghove Slnečnice či Warholovu konzervu s polievkou) a vytvára dojem hliny. Samozrejme, ide o simuláciu.
Spolukurátorom prehliadky je Rudolf Fila, Bočkayov učiteľ na bratislavskej SŠUP, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj svojho študenta. „Netreba ju komentovať, lebo sám Bočkay komentuje seba aj dejiny umenia,“ poznamenáva Fila. Druhú pravdu vyslovil v utorok pred vernisážou spolurealizátor výstavy, brniansky teoretik Jiří Valoch: „Všetko je inak, ako sa zdá na prvý pohľad.“ A vystavujúci s pobavením dodáva: „Švindľujem celý život.“
