Už samotný názov, parafrázujúci Hellerovu Hlavu XXII, evokuje rozvíjanie témy absurdity a ľudskej hlúposti. Autor hry, Vlado Benko, bývalý pedagóg, niekdajší líder divadla OKO a zakladateľ Festivalu malých javiskových foriem v Poprade, napísal okolo dvadsať divadelných hier. S tou najnovšou však predstúpil pred divákov po šestnásťročnej odmlke.
Vzal si na mušku medziľudské vzťahy, ale zaostril predovšetkým na maniere rýchlozbohatlíkov a tuposť prázdnych hláv. Na zobrazenie tejto témy si vybral osvedčené zbrane – glosu, satiru a aforizmus. Dramaturg, režisér i scénograf v jednej osobe mal pred sebou vážnu výzvu, aby dal textu ucelenú dramatickú podobu.
Dej je v zásade jednoduchý. Na scéne s obrovskou trikolórou v pozadí, naznačujúcou našu krajinu, sa odohráva typický slovenský príbeh. Obyčajná domácnosť, jednoduchý muž a jednoduchá žena. On, Jano, má veľkú a po úraze aj ťažkopádnu hlavu. Ona, Anča, má tiež trochu jednoduchšie myslenie. Zato obaja majú veľké srdcia.
Občas sa započúvajú do signálov sídliska, kto na ktorom poschodí rieši akú zvadu, kto si čo prikúpil, kto komu čo závidí. A stretávajú ľudí, bývalých kamarátov, ktorí zo dňa na deň zmenia správanie, len čo postúpia na spoločenskom rebríčku o jednu úbohú priečku vyššie. Naraz sú dôležití a bezuzdne hlúpi. To všetko Jano s Ančou vidia, občas krútia hlavami, občas sa smejú.
Všetko by bolo dokonalé, keby on nezačal snívať. Snívať o tom, aké by to bolo, keby bol bohatý. Zrazu je všetko iné, tesný panelákový byt sa mení na zámok, bankovky lietajú v povetrí, pribúda neporozumenia, zvád a neha akosi vypadla z hry. Ešteže sa on, muž s veľkou hlavou a ťažkopádnym myslením, zobudí. To bohatstvo, ten prepych a zloba - to bol len zlý sen!
Režisér Vlado Benko zvolil pre predstavenie jednoduchý inscenačný kľúč. Aké iné prvky, než „maloformistické“ by mal presadzovať, ak šlo o hru z pera autora, ktorý malé javiskové formy toľké roky cibril a rozvíjal? Preto aj na scéne dominujú iba plachta - zástava, ktorá zároveň slúži aj ako priestor na premyslenú tieňohru, a množstvo pneumatík. Tie v rôznych variáciách menia zoskupenie, aby charakterizovali prostredie a posúvali dej. Zároveň úplne jednoznačne symbolizujú hlúposť, vygumované hlavy.
Rozsahom malé, avšak výpoveďou nezabudnuteľné ľudské charaktery v podaní Michala Nováka vhodne dopĺňali dynamickú partnerskú konverzáciu Vlada Benka (v úlohe Jana) a Márie Brozmanovej (v postave Anče).
Autor: Mira Kováčiková (Autorka je publicistka)
