Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov. Kto by nepoznal Sládkoviča? A práve sem, pod Poľanu, pred rokmi osud zavial Ing. Jána Poláčka. Nielenže si kraj pod Poľanou zamiloval, ale stal sa z neho aj slovenský "Grizzly Man". Jeho životnou láskou sú medvede. Prečo? Ťažko povedať. Možno, keď uvidíte zábery, ktoré nafilmoval, čiastočne pochopíte. Medveď je obrovské zviera. A pritom, zdá sa, celkom plaché. "Zaslúži si, aby som mal k nemu špeciálny vzťah," vraví Ing. Ján Poláček. Ako sám seba nazýva - lovec bez pušky.Klobúk a odev zelenej kaki farby. Ing. Ján Poláček je už na prvý pohľad zálesák. Ak by ste však čakali, že slovenský Grizzly Man vás zavedie do svojej romantickej chalúpky, učupenej kdesi pod horou, boli by ste prekvapení. Medvedí muž odomkne bránu obyčajného paneláka. Áno, aj v Hriňovej sú také isté paneláky ako v Bratislave. Iste, výhľad z okna je trochu iný. Zásadne iný. Takéto hory v Bratislave neuvidíte. Ale inak je tu všetko také ako na sídlisku. Výťah, kľučky, radiátory, umakartové jadro. Takže žiaden medvedí muž v tmavej nore kdesi hlboko v lese. Štandardný byt, 4+1 a pod jeleními parohami na stenách moderná technika. "Mám štyri kamery, také obyčajné. Fotoaparát, pár statívov a dobrý počítač. To je všetko, čo k svojej záľube potrebujem," vraví Ján Poláček a priznáva, že to stojí aj dosť peňazí, preto si to všetko doprial až teraz, po päťdesiatke. Ale, čože je to päťdesiatka! Pre muža najlepší vek, aby konečne uskutočnil svoje sny. Napríklad sen nafilmovať medvede. Zblízka.

Čakal štyri dni a noci

Pravda, chce to aj dosť veľa času, hodiny a dni čakania, keď sa nič nedeje a žiadne veľké zviera neprichádza. Je aj zima, aj spať by sa chcelo... Niekedy je to veru otrava a človek pod holým nebom naozaj zaspí. A keď sa prebudí, je pri ňom zrazu macko. Teda, ozajstný medveď. Ale iba taký 90 - 100-kilový, takže skôr menší. Tie najväčšie kusy totiž vážia okolo

250 - 300 kíl a sú dosť vzácne. "Minulý rok na Veľkú noc sa mi veru stalo, že som pri čakaní na medveďa v lese cez deň zaspal. Čakal som naňho už štyri dni a štyri noci. Kamarát ma spiaceho nasnímal teleobjektívom. Ale chrápal som tak, že ma ten medveď musel už z diaľky počuť. Keby som býval v dome, na toto všetko by som nemal čas," zhrnie milovník medveďov svoje priority. Radšej bude celé hodiny striehnuť na medveďa, akoby každý víkend kosil trávu alebo natieral odkvapové rúry na romantickej rozpadávajúcej sa nehnuteľnosti. Skutočnú romantiku má predsa v lese. A tam si zájde, kedy chce. Najmä teraz, keď je nezamestnaný. Robil prednostu na mestskom úrade, ale po voľbách si zaňho našli náhradu. Zatiaľ si vychutnáva chvíle voľna s vnukom, kým sa čoskoro opäť zamestná. Tentoraz bude mať čo dočinenia s rybami. Už si aj študuje literatúru. Bude pracovať na priehrade. A púšťa sa do toho s rovnakým nadšením ako doteraz do všetkého. Absolvent poľnohospodárskej vysokej školy v Nitre so zameraním na zootechniku pracoval najprv vyše 16 rokov na družstve, potom piekol chlieb, robil pomocného robotníka na píle v Nemecku, aby zarobil na dlhy za pekáreň, a vyskúšal si aj byť pomocným kuchárom v hoteli. Odvtedy už nevarí, má toho plné zuby - hoci, variť vedel aj predtým dobre. Teraz však najviac času venuje svojej jedinej "frajerke" Poľane. Takto nazýva prastarú horu, na ktorú manželka občas trochu žiarli, ale väčšinou ju toleruje. "Sem-tam zájde so mnou do lesa aj ona a nafilmuje ma. Ale asi iba tak dva-trikrát do roka. Ona má zasa svoje záľuby."

Absolútny víťaz

Ján Poláček medvede nestrieľa, hoci svoju záľubu v prírode zdedil po starom otcovi, ktorý bol aj veľkým poľovníkom. "Som rodák z Brezovej pod Bradlom. V roku 1961 sme sa presťahovali sem, do Hriňovej. Príroda je tu oveľa krajšia, aj divšia, ako v Bielych Karpatoch. Poľana je Poľana." Všetko zlé je na niečo dobré. Za sťahovanie do Hriňovej mohla politika. Otec Ing. Poláčka bol v 50. rokoch nepriateľom štátu. "Pochodil tie najlepšie väznice. Jáchymov, Příbram, Leopoldov. Keď si to odsedel, musel sa na desať rokov vysťahovať zo senického okresu. Tu si našiel robotu a tu sme teda zakotvili. To bolo dobre, ani rodičia neľutovali. V prírode sa motám už asi tridsať rokov, odkedy som v roku 1975 skončil vysokú školu. Neskôr som sa stal dobrovoľným strážcom Chránenej krajinnej oblasti Poľana." Aj vďaka tomu sa môže voľne pohybovať po horách a filmovať.

Dobrovoľní strážcovia v chránenej krajinnej oblasti robia monitoring prírody, usmerňujú návštevníkov. CHKO Poľana po roku 1990 vyhlásili aj za biosferickú rezerváciu UNESCO. Zároveň je už dlhé roky chránenou poľovnou oblasťou. "Vždy bolo mojím koníčkom hlavne filmovať. No v mladších rokoch na to človek ešte nemal financie. Venujem sa tomu asi šiesty rok, robím také dokumentárne snímky a dodávam ich lesnému závodu Kriváň. Lebo od nich mám povolené, že tu môžem fotiť a filmovať. Využívajú snímky pre svoju evidenciu."

Ing. Poláček má asi osem až desať hodín filmového materiálu, na ktorom sú zaznamenané medvede, jelene či iná lesná zver. Zábery doteraz premietal len priateľom, pre potešenie. No nedávno povýšil svoju amatérsku záľubu na čosi viac. "Pred pár rokmi som sa zoznámil s doktorom Jozefom Hlásnikom z ministerstva pôdohospodárstva. Navrhol mi, aby som urobil dokument, ktorý bude spĺňať určité parametre, bude doplnený hudbou a hovoreným slovom. Každý rok prebiehajú levické poľovnícke dni a v rámci nich aj filmárska súťaž s takouto tematikou. Dal som sa nahovoriť. Oslovil som starého dobrého priateľa Emila Rakytu, ktorý je už na dôchodku a dlhé roky pracoval v lesnom závode. Je autorom veľmi peknej publikácie - Na Poľane vlci vyjú. Čiže, má na to vlohy. Napísal scenár a dali sme niečo dohromady. Doteraz nikto na Slovensku neurobil tematický film o medveďoch. A Poľana je výskytom medveďov známa. Napokon sme z päťročných záberov urobili dokument, ktorý v kategórii Príroda a zver vyhral prvé miesto a zároveň z 29 filmov, ktoré tam boli, bol aj najlepší. Bol som absolútny víťaz."

Má to v sebe adrenalín

"Nie som poľovník. Som lovec, ktorý loví nekrvavým spôsobom," vraví o sebe Ján. "Ja môžem chodiť loviť aj v čase hájenia, ale nie s puškou, s kamerou. Človek však musí byť obozretnejší ako poľovník. Nosíte so sebou statív, kameru. Veľakrát treba prísť bližšie, keď chcete urobiť dobrý záber. Zo sto, stopäťdesiat metrov sa dá strieľať, ale filmovať - to už je problém. Záber už nie je taký kvalitný. K zvieraťu sa treba nepozorovane priblížiť na 50, 40 alebo aj na 30 metrov. Závisí od okolností, od terénu aj od zveri. Od toho, ako vám vietor fúka, aký je čas. Má to svoj adrenalín. Človek zostane spokojný, keď sa mu záber podarí."

Ten 90 až 100- kilový macko, ktorého nafilmoval minulý rok na Veľkú noc, bol podľa hmotnosti asi troj- až štvorročný. "Akceptoval ma. Aj keď o mne vedel, nechal ma na pokoji. Proste si už tak zvykol, že som tam ešte na druhý deň bol, na tom istom mieste a on v priebehu dňa prišiel štyrikrát. Vždy sa pozrel, vždy ma zaregistroval. Pohyboval sa odo mňa asi 20 metrov, hrabkal si, a potom odišiel."

Iste, niektoré zábery sa dajú uloviť aj z bezpečného vyvýšeného miesta, ale tie najcennejšie získate len pár metrov od zvierat. Filmár sa väčšinou skrýva v húštinách, v porastoch. "Medveď je v skutočnosti veľmi plaché zviera, je to skôr nočný živočích. Najväčšiu aktivitu vyvíja za súmraku, v noci alebo skoro ráno." Ak sa vraciate večer z túry, špeciálne zvukové efekty vraj nemusíte vyrábať, stačí, keď sa normálne rozprávate, sem-tam zapískate, poklepete paličkou o strom a medveď vás zaregistruje. Vyhne sa vám,

nemá záujem o stretnutie s vami. "K stretnutiam dochádza poväčšine v neprehľadných porastoch, kde medveď drieme a človek sa k nemu dostane veľmi blízko. Pri každom exemplári je táto bezpečnostná vzdialenosť iná. Medveď zaútočí len zo strachu, nie preto, že by bol agresívny, že by chcel ľudí nivočiť." Je to vraj veľmi rozumné zviera a tiež - závisí vždy od povahy. Vidno to aj vo filme Ing. Poláčka. "Tie polámané kŕmne zariadenia... Tak to robil jeden medveď, ktorého som poznal už od mláďaťa. Už keď bol trojročným mláďaťom, bol agresívny. A keď bol väčší, všetky kŕmne zariadenia rozbil. Mal takú povahu. Toho by som nechcel stretnúť. Dačo v ňom bolo, ale čo, neviem."

K poranenému medveďovi sa, samozrejme, neradno približovať. Poraniť ho mohli napríklad pri regulačnom odstrele. "Mám na to svoj názor. Kto si chce streliť medveďa, nech si ho vysliedi, nech naňho poľuje pri pochôdzke alebo na stanovišti. No nie z okna chaty, kde sa mu to pripraví a lesy s tým majú len obrovské problémy," vraví Ján Poláček. "A hosť sa potom akurát doma pochváli, že strelil medveďa, kožu si zavesí na stenu. K tomuto ja žiaden vzťah nemám. Takýto spôsob lovu neuznávam. Ale to je len môj subjektívny názor." Ministerstvo životného prostredia povoľuje strieľať medveďov od 60 do 100 kilogramov, čo sú asi dvojročné mláďatá. Stokilový medveď môže mať tak vyše tri roky. "Fakticky sa chodia loviť mláďatá. Nedovolí sa zasiahnuť do vyšších váhových kategórií, lebo ich je málo. A potom sa stane to, že sa strieľajú vyššie váhové kategórie načierno."

Nie som Grizzly Man

Medveďku, daj labku, pôjdeme na svadbu... Aj znalec medveďov, ktorý od nich býva vzdialený často len pár metrov, vám povie, že medveďa za labku radšej nechytajte. Isté hranice medzi človekom a divokou prírodou vraj treba rešpektovať - nech by ich prekračovanie bolo akokoľvek lákavé. Američan Timothy Treadwell, ktorého príbeh nám dokumentárnou formou rozpráva nemecký režisér Werner Herzog, však túto hranicu prekročil. A prekračoval ju dovtedy, až ho aj s jeho priateľkou jeden grizzly zožral. Zo smrteľného zápasu s medveďom sa údajne zachovala niekoľkominútová zvuková nahrávka na kamere. Kryt objektívu už Timothy či jeho priateľka nestihli dať dole. Tragická udalosť sa odohrala v roku 2003. Dva roky na to sa Werner Herzog rozhodol zostrihať filmový materiál Timothyho Treadwella a ponúknuť ho divákom ako príbeh čudáka, herca, ktorý sa po životných neúspechoch rozhodol venovať všetok svoj čas a lásku medveďom. Ako ich ochranca a filmár. Áno, aj Ing. Ján Poláček má tento príbeh vo svojej filmotéke. Grizzly Manom sa však necíti. "Nikdy by som nešiel do rizika. A netúžim stať sa medveďom, hoci mám medvede veľmi rád." Treba však povedať, že riziko je v tomto prípade relatívny pojem. To, z čoho má väčšina smrteľníkov strach, je pre Ing. Poláčka samozrejmosťou. Prípadne príjemným vzrušením. Z blízkosti medveďov evidentne strach nemá. A ak áno, dokáže ho prekonať. Alebo dobre utajiť. Možno ako Timothy Treadwell, ktorého jedni nazývajú afektovaným bláznom, iných jeho príbeh nesmierne dojíma, fascinuje a privádza k zamysleniu. Film o človeku, ktorý sa takmer dotýkal medveďov, nenecháva nikoho ľahostajným, hoci vyvoláva kontroverzné hodnotenia. To, čo je pre jedného neuveriteľne autentickým sugestívnym dokumentom, iný označujú za nepresvedčivý pseudodokument. Timothy, ktorý strávil v blízkosti medveďov trinásť rokov, sa vraj iba pasoval do roly odborníka na zvieratá a film vypovedá skôr o jeho rozpoltenej mysli, ako o medveďoch. To však nemení nič na tom, ako poznamenal jeden vnímavý divák - že "tie dva kroky od medveďov pôsobili zakaždým hypnoticky". Podľa jedných bol Grizzly Man sympatický, veľmi vtipný a ťažko pochopiteľný, podľa iných to bol úplný magor. Takto mohol na niekoho Treadwell pôsobiť, keď po zhliadnutí obrovského grizzlyho vo filme neustále opakoval, že to bol veľmi veľký medveď. Ale naozaj veľmi veľký medveď...

Ing. Poláček sa s Timothy Treadwellom nestotožňuje. No keď sa ho opýtate na jeho najväčší zážitok, odpovie: "Vždy si najviac cením, keď vidím čo najväčšieho medveďa. Tu na Poľane sú asi tri alebo štyri medvede, čo majú okolo 250 - 300 kilogramov. Podarilo sa mi vidieť ich zatiaľ dvoch. To sú silné zážitky, vidieť tieto zvieratá z 50 - 60 metrov. To už si človek musí dávať obzvlášť pozor." No do rizika by nešiel. Riziko je však relatívny pojem. Film o Grizzly Manovi je vraj výpoveďou o stretnutí dvoch odlišných svetov. A nie je to vraj film pre tých, ktorí majú vo veciach radi jasno a nezaoberajú sa príliš existenciálnymi otázkami. Napokon, aj v paneláku v Hriňovej si môžete klásť existenciálne otázky. Bez rizika. Aby ste mali vo všetkom jasno.