, ktorá hlasuje o ceny Aurel.

Mladé kapely sa dosť často proti niekomu vymedzujú. Teda vznikajú z potreby revoltovať. Vy ste sa dali dokopy veľmi mladí. Hrali ste "proti niekomu" alebo skôr "za niekoho"?

"Nebolo to o revolte. S Ďuďom sa poznáme od detských čias, na školských večierkoch sme imitovali Duran Duran vrátane oblečenia. V nejakom pionierskom tábore sme hrali a spievali Tublatanku a tam nám povedali - chlapci, a prečo vy nezaložíte kapelu? Založili sme ju a necítili sme potrebu ísť proti niekomu, neboli sme žiadni pankáči. Chceli sme robiť hudbu. Ďuďo bol už vtedy hudobne vzdelaný a nosil nápady. Našou prvou inšpiráciou bola britská nezávislá scéna The Cure."

To je zvláštne, lebo The Cure sú melancholickí a tragickí a vy ste vždy pôsobili ako dosť veselí ľudia.

"Sveťo Korbel zo Slobodnej Európy nás aj volal The Cure za päť korún. My sme vtedy nevnímali ich texty, kde je tá dramatickosť najvypuklejšia. A oni mali aj veselé pesničky. Tie sme mali radšej."

Zabodovali ste už debutom Ježiš Kristus nosí krátke nohavice. Nezdá sa mi pravdepodobné, že by sláva mladých chlapcov neovplyvnila. Zamávalo to s vami?

"Boli sme mladí, nabudení, sedeli sme v pivárni, a keď v rádiu išla naša pesnička, tak sme boli najväčší machri. Jasné, že sme boli namyslení. Začali sme sa spoznávať so slávnymi spevákmi, s Teamom, Petrom Nagyom. Chodili sme na večierky, kam chodili aj oni, vždy sme sa strašne opili a robili si hanbu, hádzali sme do nich pomaranče a podobne."

To už pôsobí pankáčsky.

"Mysleli sme si, že sme záchrancovia slovenskej hudby, najlepšia kapela u nás. Boli to divoké časy. Na koncertoch sme hocikedy aj popadali na seba."

Stávalo sa, že ste boli vďaka alkoholu aj veľmi indisponovaní?

"Alkohol vtedy tiekol prúdom. Na prvej šnúre sme objavili borovičku, a to bolo tvrdé obdobie. Myslím, že do extrémov sme to nehnali a koncert sme vždy zvládli. Dôkazom je asi to, že fungujeme normálne dodnes a sme zdraví."

Začínali ste veľmi mladí a takíto ľudia mimovoľne uznávajú heslo hippies ‚Never nikomu nad tridsať rokov'. A zrazu ste tam. Pozastavíte sa nad tým niekedy?

"To je pravda, že keď sme začínali, vtedajšie hviezdy pop music sa nám zdali ako veľmi starí ľudia, ale zasa sme sa tým veľmi nezaoberali, robili sme si svoje a sem-tam sme niekoho urazili. To, že už nie sme mladá kapela, som si začal uvedomovať až posledné dva roky, ale neberiem to tragicky. Cítime sa mladí, možno je to tým, že sme neboli nikdy nútení chodiť do práce, kde by sme duševne zostarli. Ľudia nám hovoria ‚chalani', a tak sa aj cítime. Stále spolu chodíme každú stredu na pivo, a keď sa niekedy ideme po koncerte zabaviť, tak sa mi tá zábava zdá aj kvalitnejšia ako za mladi."

Nie je to tým, že mladý človek je neskúsený a odpáli sa rýchlo?

"Teraz zasa menej znesieme, pretože toľko netrénujeme."

Mali ste vždy šťastie na rozhlasové hity. Máte nejaký recept?

"Recept neexistuje. Pochybujem, že ho niekto na svete má. Žiadna naša pesnička nevznikla tak, že ‚teraz ideme urobiť strašný hit, ktorý sa bude hrávať'. Všetky naše skladby vrátane tých úspešných sme urobili rovnako, z radosti.

Nie sú zriedkavé prípady, že autor ani nechcel dať pieseň na album lebo sa mu nepáčila a iní ho presvedčili. Napokon sa z nej stal najväčší hit.

"To bol presne prípad našej pesničky V piatok podvečer. Keď sme v roku 2002 robili album Víkend, nahrali sme ju ako poslednú. Tá pesnička sa nám zdala čudná, už sa nám ani nechcelo hrať, čo aj počuť, nemá tie ‚gule' a po muzikantskej stránke nie je nahraná bohvieako. Vo vydavateľstve nás však presvedčili, aby to bol prvý singel. A bol hit."

Ste prezidentom Slovenskej hudobnej akadémie Aurel. O týždeň sa koná slávnostné vyhlásenie a odovzdajú sa ceny víťazom. Prekvapilo vás niečo v tohtoročnom hlasovaní?

"Ja by som mal byť nestranný, ale rád si pozriem, kto nominoval Barbaru Haščákovú. Nič proti nej, ale myslím, že kopa muzikantov tu spravila za minulý rok dobrú robotu a nemám pocit, že to bola práve ona. Ale inak sú tieto ceny odrazom slovenského šoubiznisu, aj keď mám pocit, že sa začínajú podobať na Slávika. Nejde o kvalitu, ale o popularitu. Teším sa, že zasa začal fungovať Robo Grigorov."

Hýbe sa niekde slovenská hudobná scéna?

"Slovensko je malý, konzervatívny trh. Stále tu ťažíme z toho, že tu kedysi urobil slávu Elán. My sme vlastne pesničkári. Progres vo väčšom meradle tu podľa mňa nie je možný. Ľudia majú svoje a nechcú hľadať niečo nové. Minulý týždeň som bol v Londýne. Všade v kaviarňach, obchodoch, reštauráciách, puboch hrá dobrá hudba. Džez starý aj nový, elektronika. Tanečné veci. Aj tu sa ukazuje ten rozdiel. Myslím, že naša scéna sa nehýbe. To sa týka aj nás. Kedysi sme sa hrali aj s elektronikou, remixami, ale spohodlneli sme. Na druhej strane, my sme koncertná kapela a nie nejakí štúdioví experimentátori."

Je vôbec úlohou pop music niekde sa hýbať? Veď ona si len berie z alternatívnych žánrov to osvedčené a predáva to. Príkladom je Madonna, ktorá začala robiť s elektronikmi o generácie mladšími od nej.

"Ale u nás si pop z alternatívy nepožičiava. Je konzervatívny."

Váš festival Žákovic Open je jeden z najvýznamnejších malých festivalov. Ako to celé vzniklo?

"V Trenčianskych Bohuslaviciach máme rodinnú chalupu a s Hexom tam chodievame na sústredenia, keď pripravujeme platňu. Mám tam kamaráta Mariána Žákovica, ktorý tam mal krčmičku, teraz už pribudol aj penzión. Po skúšaní sme k nemu zašli na pivo a on vymyslel, že nás bude celý týždeň živiť a dá nám napiť a my mu za to v piatok zahráme. Keď sme hrali prvýkrát, bol tam len rukou písaný plagát a prišlo asi tristo ľudí, pričom v tej dedine je asi osemsto obyvateľov. Ďalší rok sme nemali voľný termín, tak sme to zopakovali až o dva roky a prišli tam aj Le Payaco a Slimák, takže sme si zahrali aj ako Hogo Pogo, čo je taká naša bokovka. Na vystúpení Slimák zahlásil: vitajte na nultom ročníku festivalu Žákovic Open a zrazu to malo aj meno. Pomaly to vyrastalo na festival. Teraz tam chodí asi štyritisíc ľudí a hráme na normálnom pódiu na lúke. Začínalo sa to tak, že sme hrali vedľa záchodov. Žákovic Open je taký malý milý festival. Chcem dať ľuďom pohodlie, kapely, ktoré majú radi a ktoré mám rád aj ja, kvalitný zvuk, jednoducho chcem, aby na tento víkend v Trenčianskych Bohuslaviciach spomínali celý rok a tešili sa na ďalší ročník."

Zúčastnili ste sa na show Hviezdy na ľade. Keby ste vydržali dlhšie, možno by ste sa etablovali ako bavič. Volali by vás do relácií, boli by ste celebrita sledovaná bulvárom. Ako by ste sa s tým vyrovnali?

"Všetko je tak, ako má byť. Niektorí ľudia mi zazlievali, že som sa dal nahovoriť na túto aktivitu, no poviem pravdu, naozaj si v živote robím, čo chcem a v tej chvíli sa mi zachcelo skúsiť niečo úplne nové, niečo, čo bude mať pevný poriadok, proste vec, ktorú budem robiť s inými ľuďmi a ktorá bude na hony vzdialená tomu, čo som robil posledných šestnásť rokov. Úprimne povedané, táto show ma vnútorne nabila, veľa som športoval a či som celebrita, alebo nie, som vôbec neriešil. Som rád, že som spoznal nových zaujímavých ľudí a keby som vydržal dlhšie a začali by sa diať veci, ktoré spomínate, verím, že by som ostal taký, aký som, pretože, ako ma naučil môj dobrý kamarát - každý človek je z mäsa a kostí, dokáže si sadnúť len na jednu stoličku, zjesť jednu porciu, šoférovať len jedno auto a nie dve naraz, prosto, načo sa vyvyšovať a otravovať si život myšlienkou, že ja som niekto viac, ako zvyšok nášho milého malého Slovenska a nebodaj sveta."