Ak si od Charty 77 odmyslíme politiku, ostane umenie. Stále to však, zdá sa, nie je možné. Oslavy okrúhleho výročia vzniku iniciatívy proti totalitnému režimu dokázali, že sú chvíle, keď kultúra, umenie a politika nedokážu nesplynúť.
Je fajn, že sa výročie Charty u nás pripomenulo. Svoj priestor tak dostali snímky niekoľkých fotografov (Martin Marenčin, Andrej Balco, Evžen Sobek, Karel Tůma, Alena Dvořáková a Viktor Fischer). Medzi ich portrétmi osobností Charty nechýbajú signatári zo Slovenska – Miroslav Kusý či Miklós Duray. Vtipným osviežením je výstava kreslených portrétov Fera „Bubina“ Kudláča, ktoré vznikali v totalitných rokoch v neformálnej intelektuálnej spoločnosti.
Na programe boli aj panelové diskusie. Škoda, že ich potenciálnej bezprostrednej atmosfére prekážalo usporiadanie priestoru v duchu strohých oficiálnych podujatí. Publikum sa roztrácalo v stohu stoličiek pred kulisou typu predsedníckeho stola, za ktorým sa objavovali slovenskí a českí reprezentanti Charty, ako aj zahraniční hostia. Odzneli síce pekné príbehy a zaujímavé úvahy o súvislosti Charty s totalitnou situáciou v Poľsku a v Maďarsku, podmienky na vznik uvoľnenej atmosféry však boli mizivé. Asi nie náhodou tu chýbali mladí ľudia. Téma Charty ich, zdá sa, v takejto podobe nebaví. To, ako ich môže osloviť hudba kapely The Plastic People of The Universe, pre ktorú začalo koncom roka 1976 toto opozičné vyhlásenie vznikať, je problém osobného vkusu. Až potom je tu otázka, čo dnes pre koho hudba ako symbol slobody znamená. Šťavu do vážnej zábavy napokon vniesol večerný koncert Sváťu Karáska, Jaroslava Hutku či Pavla Zajíčka.
