Na novostavbe SND je služobne najstarším pracovníkom. Zažil ešte ministra Válka, v dobrom si spomína na ministra Kňažka. "Aj nebohý pán Tóth... Bolo vidno, že chcel to divadlo dokončiť," tvrdí.
Na stavbu prišiel v roku 1987 ako stavbyvedúci. Mal vtedy 35 rokov. Dnes je riaditeľom výstavby dodávateľa stavebnej časti - firmy Skelet. "Je to honosný titul, nerád ho používam," hovorí. Sám sa považuje skôr za akéhosi "hlavného stavbyvedúceho". "Vidíte, som montérkach, nechodím s kravatou, ale leziem dennodenne po lešení," vysvetľuje.
Raz z neho aj spadol, našťastie, odniesol si to len vyvrtnutý členok. Počas rokov na stavbe však zažil aj oveľa vážnejšie prípady vrátane smrteľných úrazov.
Trikrát počas výstavby spadli žeriavy. Najvážnejšie to bolo v marci 1990. Prišla vtedy neočakávane smršť s nárazmi vetra s rýchlosťou až 180 km/hod. Žeriav sa rozkmital a padol na hrubú konštrukciu medzi opernú a činohernú časť. Následne musel ísť do šrotu.
"Bol to môj šťastný aj neštastný deň. Robilo sa vtedy na dve až tri zmeny. Žeriavnik prišiel okolo obeda za mnou, že musí ísť súrne domov, lebo mu žena ochorela. Keby bol ten večer robil, tažko by prežil pád z výšky asi štyridsiatich metrov," spomína Bateľ.
"Stavarina", ako hovorí, však nie je o veselých zážitkoch, je to len neustály stres a naháňanie termínov.
Pri otázke na príjemné pocity sa dlho zamyslí. "Na stavbách sa človek pochvál nedočká. Je to vždy len o tom, čo je zle urobené, čo je pokazené, čo nie je načas," hovorí a ukazuje mi albumy plné fotogafií všelijakých zatečených stien, výmoľov, jám...
Sám nie je na žiadnej z nich.
Radostných udalostí je podľa neho veľmi málo. "Snáď len, keď bol deň otvorených dverí. Keď človek videl, že sa to ľuďom páčilo, čo sme urobili," hovorí.
Teraz na konci výstavby je to však na stavbe ostré. "Viete si predstaviť, čo to je ostrániť závady a oživiť takú obrovskú stavbu, aby sa dostala do normálneho rytmu?"
Podľa neho mala byť budova aspoň pol roka v skúšobnej prevádzke. "Je to všetko dosť narýchlo, nebol čas, aby sa všetci všetko dôkladne naučili.
Niekto môže povedať, že my stavbári sme meškali, ale nikdy to nie je chyba jednej firmy," mieni. "Začína sa to od projektov, je v tom aj technológ či investor," hovorí o meškaní.
Keď rôzni ministri sľubovali rôzne termíny dostavby, mali vraj oni na stavbe zmiešané pocity. "Išlo to príkazmi," spomína.
Na stavbu chodili brigádovať aj jeho synovia, nemyslí si, že by boli na otca nejako hrdí, že staval národné divadlo. "Dnešná mladá generácia je taká. Všetko berie automaticky."
Zo stavby by mal definitívne odísť niekedy v máji, po jej vyúčtovaní. "Nech sa už divadelníci tešia, že nás neuvidia," smeje sa.
Zatiaľ netuší, kam po tých dvadsiatich rokoch pôjde. "Neviem si to predstaviť, ale snáď sa to dá prežiť," hovorí a dodáva zamyslene, "možno mi bude ľúto, možno nie."
