Aj v Čechách sa teda dočkali Andruchovyčovho úspešného románu. Knihu pripravila dvojica vydavateľov a redaktorov dvojmesačníka Listy a jej zrod prišiel autor osláviť do olomouckej literárnej krčmy Ponorka.
Jurij Ihorevič Andruchovyč (1960 v meste Ivano-Frankivsko v ukrajinskej Haliči) študoval žurnalistiku v Ľvove, v roku 1985 založil s O. Irvancom a V. Neborakom literárnu skupinu Bu-Ba-Bu (Burleska-Bordel-Bufonáda). Po básnickom rozbehu v 80. rokoch sa čoraz viac venuje próze (tri jeho romány vydal Suhrkamp – Moskoviáda, Perverzia a Dvanásť obručí) a esejám – knihu Moja Európa napísal s Andrzejom Stasiukom. Okrem toho prekladá z poľštiny, nemčiny a ruštiny, vlani ho vyznamenali lipskou Knižnou cenou za európske porozumenie.
Päť básnikov cestuje na národnú púť do Čortopoľa, aby s ostatnými účastníkmi pomohli oživiť tradíciu ľudového karnevalu. Počas dvoch dní spevu, tanca, divadelných predstavení a prednášania veršov chcú aj oni poraziť smrť, obnoviť ducha, oslobodiť ho, pravda, so sebazničujúcou vitalitou.
V tomto základnom dejovom rámci sa prelínajú osudy piatich zaslúžilých alkoholikov, exhibujúcich výtržníkov a krajných individualistov. Miestom týchto podivných príhod je stále existujúci postsovietsky priestor, trosky len zdanlivo zrúteného systému, viditeľné aspoň tak, ako pocitový a myšlienkový chaos nejedného súčasníka a účastníka nových čias, ktorý by najradšej súhlasil so Stasiukom v tom, že budúcnosť je veľké prázdno, čosi beztvaré a abstraktné.
Andruchovyčova v závratnom tempe plynúca narácia je drsne komická, komicky parodická, príležitostne filozofujúca i poetická. Znovu má trošku z každého „b”: je to buffonata i burlesca, a – pomeriavané nežánrovo – jeden z „hrdinov“ sa dostane do bordelu.
Autor svoj krátky román (nanečisto napísaný za dva týždne!) vystaval raz ako autorskú hru, inokedy ako postmodernú fikciu i disciplinovane vyrozprávaný reálny príbeh. Každá podoba mu umožnila vsunúť doň reflexie širších spoločenských a politických kontextov. Defilujú pred nami novodobí podnikatelia, spiritualisti, naivný komsomolec i krajan zo Švajčiarska, v oblúku rokov sa pripomenie vysídľovanie obyvateľstva, na okamih sa sprítomní i cárske Rusko...
Kniha sa končí bleskovým, profesionálne zorganizovaným prepadnutím účastníkov rekreácie vojenskou jednotkou. Keď napätie dosiahne vrchol, ukáže sa, že ide o performanciu, ktorú zosnoval režisér slávností.
Príbeh sa však nekončí. Pokračuje inde v iných osudoch a s inými postavami. Pokračovať môže a podistým aj bude naše pýtanie sa s Márquezom: „Život nie je to, čo človek prežil, ale to, čo a ako si zapamätal.“ V každom prípade „bude třeba přednášet verše, hošani!”, hovorí spomínaný divadelný režisér.
Autor: Marián Hatala Autor je spisovateľ
