arskom zdravotníctve obdobie socializmu.
Zaviedol platby u lekára a snažil sa zredukovať prebujnený systém zdravotných inštitúcií s hromadou nevyužitých lôžok a neskutočným mrhaním na všetky strany.
To, samozrejme, vyvolalo širokú vlnu nespokojnosti a nakoniec stálo ministra kreslo. Reforma zdravotníctva je zatiaľ jediná už naozaj prebiehajúca z mnohých, ktoré Gyurcsány sľuboval uskutočniť. Pre osud ostatných nie je najlepším znamením, že sa premiér svojho najusilovnejšieho a najodvážnejšieho ministra v posledných týždňoch príliš nezastal.
Čo je však na porovnaní slovenského Zajaca a maďarského Molnára najzaujímavejšie, je politická opozícia, ktorá proti ich reformám vystupovala.
Maďarský Fidesz expremiéra Orbána používal rovnaké argumenty a metódy, ako slovenský Smer. Tvrdil, že zdravie nemôže byť otázka peňazí a nemožno tam pustiť kapitál, ktorému ide iba o zisky a nie o ľudí a inicioval v tejto otázke referendum.
Fidesz zašiel ešte ďalej. Hlavným rečníkom aj organizátorom „spontánnych“ demonštrácií za zachovanie nejakej nemocnice bol skoro vždy nejaký politik Fideszu. Strana dokonca pre samosprávy pripravila formuláre, ktorými môžu na súdoch napadnúť rozhodnutia o znižovaní lôžok v regióne.
Vtipné je, že Fidesz sám seba považuje za pravicovú konzervatívnu stranu. Politicky však má na Slovensku najbližšie k Smeru, ktorý sa hlási k sociálnej demokracii. A neplatí to iba v prípade zdravotníctva.
