Obdivuje dokumentaristu Martina Slivku, no on radšej nakrúca hrané filmy. Na Slivkovi si váži jeho nekonečnú vitalitu, ale sám tvrdí, že na študentov sa to preniesť nedá. Uznáva každého, kto si robí poctivo svoju prácu, no o sebe si myslí, že niečo ako medveď prespal. V súčasnosti náš najúspešnejší, najoceňovanejší a najaktívnejší filmový režisér. MARTIN ŠULÍK.
Po hranom Slnečnom štáte, ktorý bol v kinách pred dvoma rokmi, sa teraz pustil do dokumentu – asi už tušíte, že o Martinovi Slivkovi. Film Muž, ktorý sadil stromy sa premieta v nedeľu večer na STV.
Stihli ste filmára Martina Slivka spoznať už počas štúdia aj ako človeka? Alebo to vám umožnil až tento film?
„Pamätám si zo školy, ako Martin Slivka dokázal svojich študentov nadchnúť. Popritom sa snažil, aby svoje filmy mohli čo najslobodnejšie realizovať. To bolo vtedy vzácne. Napriek tomu, že sme sa na škole stretávali skoro každý deň a neskôr sme boli aj kolegovia v Krátkom filme, nikdy sme sa dôverne nezblížili. Možno preto, že som k nemu cítil priveľký rešpekt. Aká je to výnimočná osobnosť, som pochopil až pri práci na jeho portréte. Až keď som sa začal rozprávať s jeho spolupracovníkmi, priateľmi, študentmi, manželkou i synmi, som si uvedomil, čo všetko pre našu kultúru znamenal. Dnes nám typ takého rozhľadeného a neuveriteľne pracovitého humanistu chýba.“
Dali ste sa ním podvedome alebo nevedome ovplyvniť aj vy?
„Martin Slivka ovplyvnil asi všetkých študentov – poctivým prístupom k práci. Vedel, aký má film a televízia dosah, a preto na každom projekte pracoval veľmi zodpovedne. Nikdy nevnímal film len ako bezduchú zábavu. Často prednášal o etike tvorcu a práve zodpovednosť voči médiu mi je blízka.“
Vo filme sa spomína, že Martin Slivka vynikal schopnosťou počúvať ľudí. Nie je to základný predpoklad každého dokumentaristu?
„Je. Martin Slivka mal však zároveň schopnosť vnímať veci v kontextoch. Informácie triedil, porovnával, nachádzal medzi nimi prekvapivé súvislosti. Jeho filmy ukázali, že ich našiel aj medzi zdanlivo nesúvisiacimi témami. Napríklad vo filme o Ľudovítovi Fullovi sa pokúsil konfrontovať zdroje maliarovej inšpirácie – detské hry, ľudovú čipku, maľbu na skle, tradičné rituály dedinského človeka – s výsledným dielom. “
Vo filme tiež zaznie, že Martin Slivka nechcel robiť hrané filmy. Chápete jeho výhrady?
„To súvisí so základným vnímaním funkcie filmu. Najlepšie diela Martina Slivku – teda Voda a práca, Odchádza človek či Deti vetra – zachytávajú realitu s veľkým rešpektom. Akoby chceli zvečniť prchavý okamih, zanechať správu o danej chvíli. Slivka skutočnosť pred kamerou nemanipuluje tak, ako to poznáme z hraného filmu. Skutočnosť sa mu zdala zaujímavá v surovej forme, bez dodatočného ozvláštňovania. Bol medzi prvými slovenskými filmármi, ktorí využili kameru a mikrofón pre etnografický výskum. Vďaka jeho filmom máme záznamy o našej spoločnosti spred päťdesiatich rokov.“
Vám manipulácia skutočnosťou v hranom filme neprekáža?
„Ja mám s dokumentom etický problém. Dokumentárny film uberá človeka pred kamerou o súkromie. Niekedy mu dokonca môže ublížiť. Zrazu o ňom viete toľko: o jeho najintímnejších túžbach, o jeho osobných postojoch a problémoch, že neuváženým strihom mu môžete zničiť život. Hraný film môže rozprávať o konfliktných situáciách bez toho, aby ste niekoho konkrétneho ranili.“
Vo vašom filme je málo záberov na hovoriaceho Martina Slivku, nie sú?
„Martin Slivka sa nerád filmoval. Je len pár amatérskych záberov z kruhu rodiny. Najzaujímavejší je ten, na ktorom interpretuje obraz Vladimíra Kompánka. Natočil ho Miloslav Kubík pre kanadskú regionálnu televíziu. Na tom kúsku filmu vidieť Slivkov spôsob myslenia, jeho analytickú schopnosť a čo všetko o etnografii a umení vedel.“
Zaujímavé je, že pohľady dvoch synov na otca sú odlišné. Ktorý vám bol bližší?
„Neviem, či sa až tak líšia. Obaja chlapci po otcovi zdedili humor a schopnosť uvažovať o živote v nečakaných paradoxoch. Napriek tomu, že o ňom rozprávajú s úsmevom, mám pocit, že ho mali veľmi radi. Ich postrehy nie sú protichodné, skôr sa dopĺňajú. Pohľad na Martina Slivku sa nedá vtesnať do zjednodušenej schémy. Na to bol priveľmi komplikovaný.“
Samozrejme, že ho majú radi, ale v niektorých momentoch to vyzerá, akoby hovorili o inom človeku. Nezdá sa vám to tak?
„Nie. Len každý z nich popisuje inú stránku otcovej povahy.“
Je vidno, že Martin Slivka filmoval s chuťou. Ako je to dnes? Je pre vás ťažké preniesť vitalitu, chuť a schopnosť nakrúcať filmy na študentov?
„Študentom môžete rozprávať o svojej skúsenosti, môžete ich naučiť základy remesla, ale chuť nakrúcať filmy sa na nikoho preniesť nedá. Sú študenti a študentky, ktorí točia veľa. Majú nápady, témy, chcú im dať tvar. A sú študenti, ktorí sa natáčať boja – nemajú o čom. Chuť natáčať súvisí s vierou v hodnoty, ktoré chcete obhajovať, a o ktoré chcete bojovať.“
Aké hodnoty ste chceli a chcete obhajovať vy? Humanizmus, lásku, či úctu k človeku a jeho slabostiam?
„Radšej by som obhajoval úctu k človeku a jeho silným stránkam.“
Martin Slivka musel byť silná osobnosť, nakrúcal, aj keď sa jeho filmy nevysielali. Ako sa cez to prenášal?
„Jeho filmy bolo ťažké zaradiť do distribúcie. Aby sa uvádzali pred celovečernými filmami, na to boli príliš dlhé a televízia mala pevnú vysielaciu štruktúru, kde sa ich atypická dĺžka umiestňovala len ťažko. Ale myslím si, že sa nikdy nezaoberal tým, či je alebo nie je docenený. Bol neuveriteľne pracovitý. Vedel, že ak chceme patriť medzi kultúrne národy, musíme vykonať veľa rôznej práce.“
Čo robil, keď ho nehrali v kinách?
„Keď ho nehrali v kinách, nakrúcal pre televíziu a tie filmy sa na obrazovke objavujú dodnes. Hlavne etnografické práce a filmy o umení. Ale dokázal reagovať aj na témy, ktoré sú spojené s našou históriou.“
Vo vašom filme vyzerá jeho životný príbeh skoro až rozprávkovo. Akoby v ňom neboli väčšie drámy, hoci „plával proti prúdu“. Prečo to vo filme nie je také výrazné?
„Neviem čo je väčšia a čo menšia dráma. Martin Slivka bol veselý človek a nenapraviteľný optimista. Možno preto sa vám zdá jeho život ako rozprávka. Nikdy to však nemal ľahké. Veľmi skoro mu zomrel otec a tak bol jediným mužom v rodine. Chvíľu pracoval v bani a potom ho na štúdiách podporovali sestry. Celý život bojoval o autorskú slobodu, aby mohol točiť nezávisle od straníckej cenzúry. Neskrýval ani svoje občianske postoje po roku 1968 a keďže bol aktívny vo Filmovom a televíznom zväze, nemohol nakrúcať také témy, ktoré by chcel. Napriek tomu sa nepovažoval za disidenta. Vždy som na ňom obdivoval vitálny postoj k životu. Chcel by som, aby si túto pozitívnu energiu odniesol aj divák.“
Pred Slivkom ste nakrútili film o Juráčkovi, teda to sú hneď dva príklady snímok o nežijúcich filmároch. Prečo sa stáva, že sa o veľkých osobnostiach nestihne nakrútiť film počas ich života?
„Niekedy preto, lebo to nechcú, niekedy preto, lebo si v danej chvíli neuvedomujeme ich veľkosť. V tom sme na Slovensku špecialisti.“
Váš film sa volá podľa knihy Jeana Giona o pastierovi, ktorý na pustatine sadil celý život stromy. Tak náruživo, že si nevšimol, že prešli dve vojny. Koho dnes pokladáte za takého zanieteného, húževnatého, čistého, šľachetného a neegoistického?
„Každého, kto si robí poctivo svoju robotu.“
Napríklad?
„Aj môjho učiteľa, profesora Párnického.“
A keď už teda hovoríme o Martinovi Slivkovi, nevysvetlíme si ešte slovo etnografia? Nevymizlo z našich a aj z filmárskych slovníkov?
„Myslím, že nie. Aj keď, čisto etnografické filmy na Slovensku už točí málokto. Posledný systematický pokus som zaznamenal začiatkom deväťdesiatych rokov v Banskobystrickom štúdiu Slovenskej televízie. Pripravili tam dva cykly filmov o tradičných remeslách a o mestách na Slovensku. Ale etnografický pohľad na svet sa občas objaví aj v súčasnom dokumente. Spomeňte si na niektoré sekvencie vo filmoch Jara Vojteka alebo Marka Škopa. Okrem toho, na Slovensku funguje klasický etnografický výskum a pokiaľ viem, tam sa tiež začala využívať audiovizuálna technika.“
Filmový debutant Patrik Lančarič vás v jednom rozhovore nazval osamelým vlkom. Cítite sa tak?
„Ja sa cítim ako medveď.“
Prespali ste niečo?
„Áno.“
M. Slivka pri etnografickom výskume.
FOTO – TRIGON
