Blogeri neuznávajú poctivé zháňanie faktov, zdrojovanie, nerozoznávajú medzi faktom a komentárom. Sú preto stále čítanejší a čitateľov kradnú... veď vieme odkiaľ.
Nepriateľ seriózneho žurnalistu číha aj priamo v uniforme novinového novinára. Nezaoberá sa tým, čo je dôležité, ale tým, čo za dôležité považujú čitatelia. Koľká to trúfalosť. Označíme ho za bulvár a budeme sa tváriť, že mu čitateľov nezávidíme.
A najhorší sú ľudia z televízneho spravodajstva. Tí prídu ráno do práce, prečítajú, čo píšu noviny, nájdu niekoho, kto im to povie na kameru. A až vtedy sa udalosť stane udalosťou. A nevadí, že pán či dáma z televízie ledva pochopili článok, z ktorého tému ťahali.
My takzvaní serózni, čo píšeme pre vás takzvaných náročných čitateľov si takto nenáročne liečime svoje komplexy. (Kolegovia, ktorí naozaj ešte ani raz nezávideli blogerom, Novému času a Puškárovej, nech láskavo prepáčia.)
Napriek tomu tvrdím, že existujú situácie, v ktorých by sa mala tradičná žurnalistika dištancovať od svojich kolegov z rýchlejších médií s jednoduchším posolstvom.
Napríklad, keď sa štátny kontrolór predaja potravín zamotá vo vlastnom vyjadrení. A televízia odvysiela oznam, že 40 percent potravín na predvianočných pultoch sa nedá jesť (to sa Markíze stalo v decembri).
Na druhý deň sa za šírenie tejto poplašnej správy nikto neospravedlnil. Lebo sa nenašiel žiaden politik ani zadávateľ reklamy, ktorého by sa to dotklo.
Naozajstní žurnalisti by si našli dôvod. Minimálne, aby sa nezľakli zrkadla.
Autor: zástupca šéfredaktora denníka SME
