o budúcnosti, vždy sa rozplakal. Bál sa sám seba.
Súd rozhodol o okamžitom odobratí chlapca z rodinného prostredia. Sociálna pracovníčka, ktorá s nimi prišla k nám do detského domova, bola znechutená a nahnevaná. „Ten fagan ma v aute udrel!“ rozhorčovala sa kurátorka.
„Je len vystrašený,“ povedal jeden z policajtov a usmial sa na chlapca. „Ani sa mu nečudujem,“ reagoval druhý zo strážcov zákona. „Keby ma násilím odvádzali z rodiny, asi by som vyvádzal horšie.“
Potom si ma prvý policajt vzal bokom a povedal mi, že sociálna pracovníčka chlapca očividne v aute provokovala. „V akom zmysle?“ spýtal som sa. Rozpovedal mi, že ho počas cesty neustále napádala. Vraj mu rozprávala, že ho v detskom domove dajú do poriadku. Vraj tam z neho bitkou niečo „vykrešú“. Policajt rozprával, že sa mu to nepáčilo, ale nevedel ako a či vôbec má zasiahnuť.
Medzitým sa chlapec upokojil. S úsmevom na tvári presviedčal druhého policajta, aby mu ukázal pištoľ. Ten sa smial a snažil sa odolávať chlapcovým požiadavkám. „Viete, možno raz budem policajtom,“ vysvetľoval Juraj. Policajt ho vzal na ruky a povedal: „Vieš čo, prídem ťa na druhý týždeň navštíviť, a ak mi pán vychovávateľ povie, že si poslúchal, požičiam ti svoju pištoľ na chvíľu do rúk. Dohodnuté?“ Chalanisko podal ruku policajtovi a zvolal. „Rozkaz!“ Tí dvaja policajti mali viac pochopenia a súcitu ako sociálna pracovníčka, ktorá ich sprevádzala.
Pretože sme sa rozhodnutím súdu stali chlapcovým zákonným zástupcom, podal som v mene detského domova na príslušné úrady sťažnosť na správanie sociálnej pracovníčky. S touto osobou okamžite rozviazali pracovný pomer. Mimochodom, ten policajt naozaj svoj sľub dodržal, i keď s tou zbraňou asi úplne nie. Doniesol deckám odznaky a rôzne reklamné predmety policajného zboru. Decká boli nadšené. Neskôr policajti pre naše deti zorganizovali nádherné výlety po celom Slovensku. Poskytli svoj autobus, množstvo dobrých „ujov“ v uniformách i kopec lásky - bez uniformity.
Autor: Peter Mišove
