V tom čase bol manžel nezamestnaný a ja na materskej dovolenke s dvojročným synom. Syn od narodenia zle spával, čím sa mu výrazne darilo narúšať aj môj spánok. Čo robiť, keď spánok neprichádza a neprichádza? Poradia ženské časopisy. Žehlite, unavíte sa a ľahšie zaspíte! A tak som po nociach žehlila. Vždy sme mali všetko ožehlené, no môj spánok sa nezlepšil. Pred spaním čítajte! Čítala som – Bibliu. Čoskoro som sa stala odborníkom na podobenstvá. Citáty z Biblie som si vypisovala a lepila na skriňu v spálni. Výrazne mi pomáhali v sporoch s mojou kresťansky založenou svokrou. Avšak spánok som mala stále narušený. Cítila som celkovú vyčerpanosť z prebdených nocí, z prác v domácnosti, z práce v záhrade, zo starostlivosti o syna, z finančných problémov i z nekonečných konfliktov v našej kuchyni.
Na Veľkonočný pondelok som si po návštevách polievačov a ich pohostení uvedomovala, že ma ešte čaká veľa práce. Desaťročná dcéra odišla s manželom a so synom do prírody. Ja som ostala doma prať. Spomenula som si na nedokončenú prácu v záhrade, prezliekla som sa a odišla do záhrady. Dlho som tam však nevydržala, premkli ma obavy o moje deti. Čo keď sa im niečo stane? Bolo nutné konať, prezliecť sa a vybrať sa za nimi. Z polcesty som sa vrátila vyvešať bielizeň. Poprala som všetko možné, kadejaké handry a háby, čo som doma našla.
To ma už prišla pozrieť mama. Nestačila sa čudovať, čo sa to so mnou deje. Znova a znova sa prezliekam, chcem si pozrieť ešte niečo v Biblii, a potom v šatách, čo som mala pred jedenástimi rokmi na vlastnej svadbe, umývam riad. Zavolala pohotovosť. Lekárka mi pichla injekciu, po ktorej som sa upokojila a zaspala. O druhej v noci som však bola znova hore a motala sa po dome. Zaspať sa mi podarilo až ráno. To ma už manžel s tvrdením, že obaja ideme k lekárovi, bral k psychiatričke. Pamätám si na manželovu nervozitu v aute, ktorá ma utvrdzovala v tom, že keď niekto má ísť k psychiatrovi, tak je to on.
V čakárni mi dochádzala trpezlivosť. Aj som vstala, že odchádzam, avšak manželovi sa nejako podarilo usadiť ma späť. V ordinácii najprv neskutočne milá pani doktorka prejavila pochopenie pre naše starosti a povedala, že sme obaja veľmi vyčerpaní a že si obaja potrebujeme oddýchnuť v nemocnici. V prvom rade však ja, aby som sa dokázala ďalej starať o syna. No, odolajte jej! Poslúchla som. Doma som sa pobalila a manžel ma odviezol do nemocnice ako akútny prípad na uzavreté oddelenie psychiatrie.
Až tam sa v plnej kráse prejavila moja choroba. Prenasledoval ma strach, že svokra zabije moje deti, prenasledovali ma bludy a vidiny, hlavne hrozná halucinácia ako po púšti putujem za svojimi deťmi, ktoré sú v nedohľadne. Trápil ma neskutočný smäd a teplo. Viac si nepamätám. Elektrošoky spravili stop bludom a halucináciám, vrátili ma do reality - vygumovanú, strnulú, bez iskry života. Čas sa tam vliekol a doma ma čakali deti a manžel. Na moje naliehanie ma po 40 dňoch prepustili.
Vôbec som však ešte nebola v poriadku. Posledné dni v nemocnici som bola vzťahovačná, mala som dojem, že všetci hovoria len o mne. Teraz viem, že som si to len namýšľala. Neskutočne sa ma však týkalo, že si z nás bláznov sestričky uťahujú. Napríklad bolo bežné, že počas rozcvičky okolo nás pobehovala sestrička s 30 centimetrov dlhými nožnicami a pokrikovala: „Ukážte nechty, nech vám ich ostrihám!“ Odchod domov som pociťovala ako vykúpenie.
Trvalo rok, kým som sa ambulantne preliečila, zbavila sa depresie a príznakov svojej psychickej choroby. Veľkú noc nemám rada. Spája sa u mňa so spomienkami na veľmi nepríjemné obdobie - prvý atak mojej psychotickej poruchy, ktorý ma donútil zastaviť sa, spomaliť a zamyslieť sa nad sebou i mojím životom.
Autor: Renáta Holá
