Ako každý rodinný sviatok v Izraeli (a nielen tu) je však paradoxne pesach pre väčšinu ľudí ťažká otročina.

Najprv otročia pri upratovaní, aby z domu dostali všetok chamec (potraviny obsahujúce kvasnice vrátane ich zvyškov a odrobiniek).

Potom otrocky nakupujú darčeky, ktoré si nasledujúci mesiac musia odrobiť ako na plantážach a napokon sa usilovne ako otroci snažia na veľkých rodinných večeriach predstierať, ako sa majú všetci radi. A takto to ide vyše týždňa.

Nečudo, že čoraz viac Izraelčanov netrávi pesach doma. Užívajú si kdesi v Thajsku, Južnej Amerike, Európe, či dokonca úplne bohapusto v Egypte, z ktorého pred tisíckami rokov utekali a kde im znovu hrozí nebezpečenstvo.

Všade tam sa môžu pokojne napchávať chlebom, kysnutými koláčmi, či pizzou. A nemusia chrúmať plané macesy, ktoré škriabu v hrdle aj žalúdku a pripomínajú, aké ťažké to bolo na úteku z otroctva.

My ostatní to robíme za nich. Tabuľky nekvaseného chleba, ktorý napriek všelijakým príchutiam stále skôr nechutí, ako chutí, sa nám nevábne povaľujú na vyleštených sviatočných tanieroch.

Čítame si na preskáčku, aké to bolo strašné pod krutým faraónom a všetci tajne snívame o „normálnom" chlebe. Navonok ale držíme dekórum. Deti však ešte nevedia klamať telom.

„A že vraj veľmi dobrý je maces s čokoládou," snaží sa švagriná nachytať na maces synovca. Nezaberá. S čokoládou to skúšali už u babky.

„A vieš, že aj opice v zoo dostávajú teraz namiesto chlebíka maces?" zalieča sa. Áno, je to tak, ani zvieratá nesmú dostávať jedlo obsahujúce kvasnice. Nefunguje ani to.

Chlapec plače a dožaduje sa chleba či aspoň malého rohlíka. Pohrdlivo pozerá na stôl plný varených vajec, jahňacieho mäsa, šalátov a čokoládok.

Začína sa ďalšie kolo hysterického plaču, kriku, prosieb aj vyhrážok. Veru, veru, pripomíname si a žijeme ťažké časy, tu v krajine zotročenej tradícou.

Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu