Keď Borisovi Filanovi vyšla kniha Posledný Tam tam, vyhlásil, že týmto piatym zväzkom končí voľnú sériu svojich cestopisných zážitkov. Neprešli ani tri roky a „tamtamy“ opäť prehovorili. „Toľko som sa nacestoval, že som zaváhal - je lepšie dodržať slovo, alebo napísať novú knihu?“
Táto je najmä o troch cestách za nesplnenými cieľmi - do Japonska na ostrov Kunašir, do Južnej Kórey za skrytými kráľovskými hrobmi („no objavil som tam chrám Borisa - keď ma doň nechceli pustiť, tak som im povedal, že som ten, na ktorého tisíc rokov čakajú“) a do Etiópie. „A ešte je tam moja veľká thajská rybačka a takmer smrteľné potápanie v Egypte.“
Autor venoval knihu, ktorej krst bude dnes o 17.00 h v kongresovej sále bratislavského hotela Tatra, zakladajúcemu šéfredaktorovi denníka SME Karolovi Ježíkovi. „Je mi trošku ľúto, že, ako to už v ľudskej pamäti býva, jeho obraz trochu bledne a pomaly akoby aj mizol,“ hovorí.
„Svoje cesty som prežíval vždy dvakrát, raz priamo v tej krajine, a druhýkrát s dobrými kamarátmi, ktorým som o tých cestách rozprával. Niekedy film toho rozprávania pri stole bol pravdivejší a zábavnejší ako cesta sama,“ vracia sa o dobrých pätnásť rokov späť cestovateľ a spisovateľ, ale tiež textár, dramaturg, scenárista či moderátor. „Karol obyčajne sedával pri tom stole mlčky, veľmi veľa fajčil, až jedného dňa prišiel s nápadom, aby som to napísal. A hneď svoj návrh spresnil: Nie cestopisy, ale tak, ako to rozprávate.“
Filan na skúšku napísal jeden text zo Švédska a Ježík mu spravil „neskutočnú“ ponuku. „Dal mi k dispozícii celú stranu s tým, že on ju bude čítať až vytlačenú v pondelok. To bolo také neodolateľné, že z toho vzišlo sto pokračovaní tamtamov, sto novinových strán, kam som si naozaj dával, čo som chcel, fotografie, básničky, citáty, cestopisy.“
Dlhodobé uverejňovanie tamtamov prinieslo Filanovi aj ďalšiu zmenu. „Karol ma naviedol na ten druh cestovania, že som sa stal lovcom zážitkov. Potom, keď napríklad dostanete dyzentériu z jedla, tak sedíte a síce idete zomrieť od hnačky, ale pritom ste svojím spôsobom spokojný, že bude o čom písať. Nakoniec, už Werich povedal, že sú dva druhy kníh - jedny, čo sa dobre žijú a blbo čítajú, a druhé, ktoré sa blbo žijú, ale dobre čítajú.“
Spolupráca Filana s Ježíkom (na archívnej snímke) sa začala v čase, keď sa rozbiehal ojedinelý príbeh denníka SME. „Bol som šťastný, že som sa dostal do toho tímu. Na Karolovi bolo zvláštne, že vyrástol zo sympatického športového novinára na možno až nečakane silnú a zásadnú osobnosť. Bol jeden z najdôležitejších ľudí toho obdobia, stal sa jazýčkom na váhach medzi veľmi mnohými záujmami, vybojoval najmä s Mečiarom úžasné zápasy. No videl som aj, že je strašne unavený. Možno asi to, čo som mu napísal ako venovanie, bolo také smrteľne vyčerpávajúce.“
Tá veta znie: „Knihu venujem Karolovi Ježíkovi, ktorý hral podľa pravidiel proti tým, čo žiadne pravidlá neuznávajú.“
