utným údelom pamiatok - keď sa opravia a nikto ich nepoužíva, dňom svojho otvorenia zanikajú,“ hovorí pre SME a navrhuje zrekonštruovať bratislavský hotel Kyjev. Nových hostí by nasťahoval do vynoveného nábytku 70. rokov, lebo „nemôžeme vyhladiť stopy nepohodlnej histórie, zvlášť, keď ide o kvalitnú architektúru. Je ohrozená práve preto, že o nej ešte neexistuje vedomie hodnoty, aké máme o gotických pamiatkach alebo o baroku“.
Očakávali ste od vstupu Slovenska do Európskej únie zmenu v prístupe úradov k situácii Slovenskej národnej galérie?
„Neočakávali sme, že všetky naše problémy tým budú automaticky vyriešené. Pokiaľ múzeá a galérie nebudú mať okruh vlastných verných návštevníkov, turistický ruch ich nezachráni.“
Ešte si dokážete predstaviť rast záujmu verejnosti o galériu?
„Nemusím si ho predstavovať, keď reálne rastie. Síce nie tak rýchlo, ako by sme si to želali, ale trend je vzostupný. A to aj napriek tomu, že SNG musela odstaviť takmer polovicu svojich výstavných priestorov. Som preto optimista, i keď s nohami na zemi. Skôr či neskôr čoraz viac ľudí začne vyhľadávať zdroje na uspokojenie svojich kultúrnych potrieb. Asi to však potrvá ešte jednu či dve generácie, kým si tá prvá, čo prežila zlomovú situáciu roku 1989, pokúpi autá, domy a svoje peniaze uloží v bankách.“
Takže až vnuci tejto ekonomickej špičky sa začnú zaoberať ušľachtilejšími otázkami? Galérie tu predsa nie sú len pre pár ľudí, čo si ‚nahrabali‘.
„Samozrejme, že nie. Je veľa ľudí presýtených množstvom médiami pretláčanej komercie a hľadajú alternatívu, ktorú nemusia nájsť vždy v cirkvi či v askéze. Alternatívu totiž môžu ponúkať vzdelávacie inštitúcie, cestovné kancelárie a napokon aj prostredie, v ktorom ľudia žijú a chcú sa s ním identifikovať. Múzeá, galérie či historické pamiatky, úzko spojené s regiónom, túto identitu poskytujú.“
Ste vraj autorom bonmotu, že každá pamiatka je skôr či neskôr odsúdená na zánik. Je to len žart?
„Nevymyslel som ho ja, ale ako každý bonmot, aj tento je trochu cynický a obsahuje kus pravdy. Je to skôr reakcia na spásonosné očakávania, s ktorými sme začali náš rozhovor. Keby sme teraz naraz investovali do kultúry a ochrany pamiatok veľkú sumu peňazí, neviem, či by to bolo dobre. Slovensko na to totiž nemá ani len personálne kapacity. Navyše, každé obdobie má iné predstavy, ako tú-ktorú pamiatku zreštaurovať, čo z nej zachovať a čo by mohlo padnúť za obeť jej obnovy.“
Vstupujú historici umenia do tohto procesu, aby ho spomalili?
„Existuje tu silná druhá strana, ktorá proces rozpadu pamiatok urýchľuje. A momentálne má akoby navrch. Kým sa nám darí veľa diel zachrániť náročným reštaurovaním a rekonštrukciou, v rovnakom čase iné pred našimi očami zanikajú.“
Prečo ste sa sústredili práve na gotiku?
„V čase, keď som študoval, oblasť starého umenia bola na Katedre dejín umenia FiF UK asi jediná, kde som nemal pocit, že ide o čistý diletantizmus. Dnes sa väčšina študentov orientuje na súčasné umenie, prípadne na umenie 20. storočia. Je to pochopiteľné, lebo sú tak na trhu práce pohotovejší. Navyše, na Slovensku neexistuje ani len trh so starým umením.“
Ani zahraniční zberatelia nemajú záujem o práce z horného Uhorska?
„Majú, o čom smutne svedčí aj frekvencia krádeží v cirkevných objektoch, hoci pre oficiálny umelecký trh sú tieto diela nezaujímavé. Slovenskej národnej galérii sa v posledných rokoch predsa len podarilo kúpiť niekoľko gotických diel, barokových sôch a obrazov. Každá takáto kúpa sa u našich stredoeurópskych kolegov stretáva priam so závisťou. Pre ceny je totiž pre každú štátnu inštitúciu takýto obchod už len vzácnou výnimkou. Nám sa to podarilo len vďaka priamemu kontaktu s vlastníkmi, väčšinou cirkevnými.“
Zaujíma politikov, ktorí o vás rozhodujú, duchovný obsah toho, čo reprezentuje SNG?
„Našou úlohou je zaujať nielen politikov, ale najmä ich voličov. Politici sú naozaj len odrazom toho, čo spoločnosť zo seba vydestiluje pri voľbách. Keď verejnosť nepovažuje za nevyhnutné podporiť Národnú galériu, je veľmi ťažké nanútiť jej to zhora. Inštitúcie typu SNG sú tu na to, aby sprostredkovali odborné poznanie čo najširším vrstvám spoločnosti, počnúc materskými školami a končiac dôchodcami. Existujú však limity, ktoré sú mimo nás. Odkedy je dostupný internet, široký výber literatúry, možnosť cestovať a vôbec nové médiá, je pre nás veľmi ťažké v tejto konkurencii obhájiť svoju pozíciu. A tá jednoznačne spočíva vo vlastníctve originálu. Toho, čo je jedinečné, čo nenahradí nijaká kópia na monitore počítača alebo reprodukcia v knihe. Nezmyselné je napríklad organizovať výstavu Leonardových faksimílií, na ktoré síce prídu tisíce ľudí, ale vidia reprodukcie a plagáty. Osvietenecký ideál múzea je vzdelávanie spoločnosti, ktorej má sprostredkovať poznanie skoncentrované v umeleckom diele - bez ohľadu na konfesiu alebo spoločenský status.“
Čo bolo úlohou umenia v 15. storočí?
„Že ide o umenie, je len naše spätné videnie. Gotické diela boli v prvom rade komunikačným prostriedkom, lebo išlo o liturgické predmety. Estetická stránka, ktorú dnes tak doceňujeme, vtedy hrala len podružnú úlohu. Bola to ‚pridaná hodnota‘, dodávajúca liturgickému premetu jeho presvedčivosť. Dnes by sme povedali, že šlo o ‚podprahové pôsobenie‘ na vrstvu vedomia, ktorá bola iná ako verbálna.“
O sto rokov sa teda budeme pozerať na produkciu Madony ako na vyslovene umelecké dielo?
„To sa deje už teraz a je to v poriadku. Koľko je na svete múzeí dizajnu alebo mediálnych centier, ktoré majú za úlohu reflektovať súčasnú vizualitu ako umenie. Je to v tomto zmysle porovnateľné so stredovekom, keď umenie nebolo umením v klasickom zmysle slova. Takisto médiá, reklama, Madona alebo grafity nie sú umením v klasickom zmysle slova. V moci historika umenia však je, aby tieto javy komentoval. Našou úlohou je udržiavať a rozvíjať v spoločnosti vedomie kritického narábania s obrazom a vizualitou. S tým, čo sa človeku podsúva ako presvedčivý obraz - či už na internete, alebo na bilbordoch.“
Väčšina informácií sa dnes podáva cez obraz. Nie je načase zmeniť školské osnovy, aby deti rozumeli svetu?
„V školskom systéme na Slovensku v oblasti humanitných vied panuje literatúra a jazyk. Pritom celá vizuálna oblasť ostáva bokom. Deti sa naučia čítať a pomerne kriticky pracovať s textom, ale výtvarná výchova ich neučí rozlišovať objektívnu informáciu od manipulácie. Bolo by fajn, keby sa deti naučili kriticky vnímať vizuálne fenomény - najmä televíziu a internet, aby vedeli, že obraz nie je nevinnou informáciou.“
Dokážu mladí ľudia zo Západu reflektovať vizuálny vnem lepšie ako my?
„Sú omnoho kritickejší. Je to prirodzené, lebo s týmto typom informácií sú konfrontovaní celé desaťročia. Máme čo doháňať, a preto v SNG intenzívne pracujeme so školami, ba dokonca s predškolákmi. Vychovávame si tým publikum do budúcnosti, lebo mnohé deti dovedú do galérie svojich rodičov. No najmä ich učíme zhovárať sa o obrazoch, o tom, čo vidia a považujú za podstatné. Nemusíme nikomu diktovať, aká reklama manipuluje a aká je ešte v medziach normy. Mladého človeka stačí motivovať na kritické vnímanie obrazu, ostatné dokáže čítať aj sám. Dá sa to pritom docieliť na príklade nástenných malieb z 15. storočia, na renesančnom obraze zo 16. storočia alebo na grafickom cykle 19. storočia. Na aké účely slúžil ten-ktorý obraz? Túto otázku si u nás deti kladú automaticky. Potom ich už celkom prirodzene zaujme aj otázka, prečo tu existuje vrstva ľudí, čo sa nazývajú umelci, prečo je tu trh s umením a prečo sú zdanlivo tak dobre honorované umelecké diela. Ťažko na to odpovedať a určite si tieto odpovede ľudia nenájdu hneď, je však dôležité, že si tieto otázky vôbec kladú.“
Čo sa podľa vás stalo s umením v 20. storočí na pozadí toho, že ste odborník na stredovek?
„Úloha umenia sa mení stále. Pre 20. storočie je dôležité, že pojem umenia zrelativizovalo samotné umenie. Jeho známy model od raného novoveku až po akademizmus 19. storočia podrobil prelom 19. a 20. storočia tvrdej kritike. S prudkým rozvojom prírodných vied, najmä optiky a fyziky, umenie akoby stratilo pátos a genialitu Tvorcu. Stala sa z neho zároveň až priemyselná záležitosť - koľko umelcov zvučných mien robilo úžitkové umenie, grafický dizajn, filmy, mediálnu propagandu. Akým vodcom slúžili?“
Výstava slovenskej gotiky v SNG urýchlila vznik mnohých nezávislých projektov na záchranu pamiatok. Ako pokračuje ich obnova?
„Dynamika tohto procesu je podľa mňa dobrá. Ide to pomaly, lebo rekonštrukčné práce sa musia robiť poctivo a reštaurátori odolávajú tlaku majiteľa - väčšinou cirkvi - na ich urýchlenie. Ak sa v tom bude takto pokračovať, tak možno o 15 rokov budeme môcť povedať, že tomu najdôležitejšiemu z fondu gotických pamiatok bezprostredný zánik nehrozí. Iná vec je, či máme právo takto uprednostniť gotické umenie napríklad v súvislosti s barokovými pamiatkami a ich mobiliárom, ktoré majú často rovnakú hodnotu.“
Neplatí tu - uvoľnite miesto starším?
(Smiech.) „O nič menej nie sú ohrozené ani pamiatky 19. storočia. A čo mi je veľmi ľúto - obrovské straty zažíva architektúra 20. storočia. Či už klasická moderna - funkcionalistická architektúra v Bratislave a iných väčších mestách, ale aj architektúra takzvanej neskorej moderny - predovšetkým 60. a 70. roky, ktoré vo vedomí verejnosti automaticky splývajú so socialistickým staviteľstvom, čo je blud. Mrzí ma, že novinári nechávajú dominovať ľudový názor, že napríklad hotel Kyjev a bývalý Prior sú staré škatule, treba ich hneď zbúrať a na ich mieste postaviť sklenený komerčný palác. To je hlúposť. Nemôžeme vyhladiť stopy nepohodlnej histórie, zvlášť, keď ide o kvalitnú architektúru. Je ohrozená práve preto, že o nej (ešte) neexistuje vedomie hodnoty, aké máme o gotických pamiatkach alebo o baroku.“
Avšak taký hotel Kyjev nevydrží 500 rokov...
„Ak by sa používal, vydržal by. Tak ako sa používajú omnoho krehkejšie oltáre 500 rokov. Každý objekt, aj ten najnovší, keď sa nepoužíva, začína degenerovať. Je smutným údelom pamiatok - keď sa opravia a nikto ich nepoužíva, dňom svojho otvorenia zanikajú. Do zrekonštruovaného hotela treba nasťahovať hostí, ale obklopiť ich zrenovovaným zariadením zo 70. rokov, keď bol postavený. Takýchto interiérov je na Slovensku veľmi málo, lebo sa všetky systematicky ničia. Napríklad reštaurácia Bystrica na Novom moste. Akým právom odtiaľ investor vyhodil pôvodný interiér? Centrál pasáž na Laurinskej ulici - aj táto rekonštrukcia je veľmi sporná. Urobili z nej pasáž pripomínajúcu Aupark a ostatné komerčné centrá a úplne sa vytratila osobitosť 30. rokov. A to nehovorím o zaniknutých bratislavských kaviarňach Savoy, Luxor, Krym, Grand...“
Zničené kaviarne sú dôsledkom bujarých 90. rokov. Prečo boli prvé na rane?
„Nikdy nie je dobre, ak je naraz veľa peňazí na rekonštrukcie, lebo každé obdobie má právo to svoje množstvo pamiatok zrekonštruovať podľa vlastných predstáv, aké funkcie a výzor má mať tá-ktorá pamiatka. Volanie po zodpovednosti politikov je len polovica cesty. Pokiaľ nebudeme schopní presvedčiť obyvateľa Detvy alebo Prešova, aby sa do obnovy pamiatok a galérií vložili peniaze, nič sa nezmení. Politici v kultúre iba sekundujú všeobecnému názoru. Keby spoločnosť považovala za dôležité chrániť svoje bohatstvo, nedovolí barbarstvá. Úlohou zodpovednej histórie umenia alebo pamiatkovej starostlivosti by nemalo byť presviedčanie politikov, ale verejnosti.“
Je starostlivosť o barok či gotiku odrazom faktu, že staršie umenie je zrozumiteľnejšie?
„Som v SNG zodpovedný za výstavy starého umenia, ale nijako zvlášť ma neteší, že práve toto oddelenie má najväčšiu návštevnosť. Mám radosť, že ľudia k nám chodia, ale cítim v tom aj malý záujem o súčasné umenie, čo je pre budúcnosť galérie neistá perspektíva. Verejnosť akoby sa o fenomény súčasného umenia nezaujímala. Nedokázali sme ju presvedčiť - pozor, toto je dôležité! A často dôležitejšie ako starí majstri. Záujem o staré umenie v prvom rade odhaľuje záujem o realizmus. Vidím lodičky na rozbúrenom mori, krajinku, madonu, viem, kto to je, stačí estetické vnímanie a netreba si klásť ďalšie otázky... Väčšina má stále predsudky k súčasnému umeniu, a čo je horšie, nie je ochotná o týchto predsudkoch ani len diskutovať.“
Na jednej strane ceny originálov stále rastú. No publikum o ne nejaví záujem. Stáva sa výtvarné umenie len akýmsi elitárskym koníčkom?
„Nie - práve vďaka existencii verejných zbierkových inštitúcií.“
Po tom, ako vláda schválila opravu SNG, hľadíte do budúcnosti s dôverou?
„Keby som nehľadel s dôverou, asi by som v nej už nepracoval. Napriek všetkým úspechom našich veľkých výstav - či to bola Gotika, Mednyánszky, nedávni Nizozemci, ale napríklad aj 60. roky alebo Slovenský mýtus - stále sa potácame z jedného krízového režimu do druhého. Paradox je, že ťažisko zbierok SNG vôbec nie je v starom umení ani v európskom maliarstve. Je to klasická moderna a povojnové umenie na Slovensku. Toto sú naše najbohatšie zbierky, ktorým sú momentálne venované len dve malé sály. Boli by sme pritom schopní naplniť celý Esterházyho palác stálou expozíciou umenia 20. storočia. Toto sú presne požiadavky domácej verejnosti, o ktorú nám ide predovšetkým.“
Napriek tomu tu počuť výhrady žijúcich umelcov, že SNG nemá záujem kupovať ich diela.
„To, že umelci nie sú spokojní so svojím zastúpením v SNG alebo v akvizíciách jednotlivých cyklov, je úplne prirodzená záležitosť. Takisto nie sú spokojní v Nemecku, Taliansku či vo Francúzsku. Ten, koho diela momentálne takáto inštitúcia nenakupuje, nikdy nie je spokojný. S tým sa kurátori musia naučiť žiť a odolávať rozličným tlakom, keďže rozličné záujmové skupiny tento problém projektujú do iných obviňovaní.“
Hovoria okrem iného, že niektorých našich umelcov kúpi skôr Praha ako SNG. Nakupuje naša Národná galéria diela českých výtvarníkov?
„Asi pred dvomi rokmi tu bola vynikajúca výstava Adrieny Šimotovej, jednej z najvýraznejších umeleckých osobností súčasnosti, a nám sa podarilo kúpiť jedno jej výnimočné dielo. Nakupujeme, ale rozhodne nie systematicky. Stáva sa, že niečo dostaneme ako dar, ale nie každý dar, ktorý sa nám ponúkne, môžeme akceptovať. Tak ako každá podobná inštitúcia aj SNG razí politiku, že keď sa raz dostane nejaké dielo do jej zbierky, zostane v nej dovtedy, kým bude galéria fungovať. Neexistuje zákonný mechanizmus vyčleniť nejaký kus z tejto zbierky a napríklad predať. A je to správne. Na budúci rok bude SNG oslavovať 60 rokov od svojho vzniku a je dôležité, aby aj diela ‚režimových umelcov‘ zostali zachované a tvorili súčasť zbierky. Aby raz niekto, kto bude robiť akvizičný výskum, ukázal, čo sa považovalo za hodnotu, ale aj skutočnosť, ako sa aj počas normalizácie darilo udržať štandard nadčasovej kvality.“
Ako vnímate sochy, čo sa v posledných rokoch objavili v historickom centre Bratislavy?
„Ten komplex si musí vyriešiť bratislavský magistrát. Neviem len, ako chce obhájiť tieto podenkové výtvory o takých 15 rokov. No možno bude ešte horšie!“ (Smiech.)
Ako to, že sú také populárne?
„Je otázne, či sa sebavedomá metropola môže podkladať páčivému vkusu, alebo či by sa predsa len nemala prezentovať na inej úrovni. Verím, že raz sa presadia argumenty, ktoré to dokážu zmeniť.“
Prečo by verejné umenie malo byť náročnejšie, ako je to, čo sa ponúka ľuďom dnes?
„Lebo verejný priestor vychováva a je prejavom úrovne spoločnosti. A táto úroveň napriek všetkým možným pnutiam a záujmom bude stúpať.“
Cítite istý potenciál na pozitívnu zmenu aj v senzibilite Slovákov?
„Aby sa táto senzibilita prejavila, ľudia musia dostať priestor na jej prejavenie. Nemôžu byť zavalení stresom, či budú mať dnes a zajtra na chlieb. No je to len otázka času, kým svoje primárne potreby naplnia a začnú ich zaujímať komplikovanejšie otázky.“
Naozaj veríte, že naši ľudia raz naplnia svoje primárne potreby?
„Už bohatneme. Nečítate noviny? (Smiech.) No bohatneme aj za cenu toho, že okolo anglického parku v Strážkach postavíme priemyselný park. Aj tak však verím, že naša spoločnosť je už dnes taká vyspelá, aby takýmto excesom zabránila. Aby obmedzila nezmysly, akými sú povrchová ťažba zlata v historickej Kremnici či doničenie krajiny diaľnicou. To sú veci, proti ktorým musíme protestovať, aj keď sa ich nie vždy podarí zastaviť. Takýto hlas je totiž alternatívou k potrebe rýchlo zbohatnúť a mať na stole mastný krajec. Často však vôbec nejde ani o ten krajec, lebo všetko sa točí okolo záujmov konkrétnych ľudí.“
Máte na mysli konkrétnu diaľnicu?
„Práve minulý týždeň som bol opäť na Spiši. Je neuveriteľné, čo sa teraz stavia medzi Popradom a Prešovom. Krajinný profil prírodných a historických dominánt tam podlieha takým mohutným zmenám ako naposledy v povojnových 50. rokoch. Nie som naivný, aby som si myslel, že sa to dá zastaviť. Nemôžeme sa zakonzervovať v 20. storočí. No musíme rešpektovať názory ochrancov prírody, pamiatkarov alebo lokálnych iniciatív. Hospodársky utilitarizmus je v tomto prípade nenávratný proces. Keď raz túto krajinu zničíme, zničíme doklady vlastnej histórie.“
Je to ekonomická diktatúra?
„Je to permanentná snaha zarobiť, padni komu padni. Je scestné hovoriť, že turistický ruch to zachráni, lebo sa ľudia budú chodiť pozerať na pamiatky tak či tak. Nie. Len tí ľudia, čo tam žijú a vnímajú krajinné výhľady, v ktorých sa cítia doma, sa dokážu s krajinou identifikovať a citlivo rozhodnúť, kde sa môže a kde sa v nijakom prípade nesmie postaviť priemyselný park.“
