„Tvorba je ako hora, na ktorú sa nevyškriabete, ale na ktorú stále musíte ísť.“ Tento citát Karola Ondreičku v knihe jeho exlibrisov pripomína starú grécku bájku o Sizyfovi, odsúdenom terigať svoje bremeno znova a znova na ten istý kopec. Je to citát, ktorý azda najviac charakterizuje celú Ondreičkovu tvorbu, jeho neuveriteľnú snahu tisíc– a tisícjedenkrát znovu začínať vo svojej posadnutosti prácou, ktorá ho nútila vytvárať množstvo nových a nových opusov diela, ktoré nám zanechal.
Tvorba má skutočne niečo spoločné s touto bájkou. Karol patril do rodiny Sizyfov, pre svoju neutíchajúcu silu stále vytvárať niečo nové, silu, ktorá sa skončila jeho nedávnym odchodom. Aj o tom je táto kniha.
Zámerom vydavateľa bolo predstaviť obšírnejšie malé grafické formy - exlibrisy, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou všetkého, čo vytvoril. V súčasnosti, v čase veľkých formátov a veľkolepých bilbordových projektov sa do istej miery malá grafická forma alebo exlibris marginalizuje, pričom práve ona nám môže o autorovi povedať viac ako čokoľvek iné.
Aký je rozdiel medzi malým Rembrandtovým autoportrétom s rozmermi 4 x 5 cm a veľkorozmerným plátnom Nočnej hliadky v Amsterdame? Áno, ako turista by som malú grafiku nemusel ani vidieť. Faktom však ostáva, že jedno bez druhého by nemohlo existovať, a v tvorbe samotného človeka rozmery azda nemajú veľký zmysel. A o tom je práve exlibris.
Kniha mapuje časť Ondreičkovej intímnej tvorby. Sú tu predstavené exlibrisy pre jeho najbližších, od prvého s názvom Helena z roku 1969, až po posledný s názvom Vôňa ženy z roku 2003. Obidva vytvárajú akýsi oblúk hľadania inšpirácií, ktoré v jeho exlibrisovej téme sú všadeprítomné. Ten prvý, ako zázrak narodenia a Vianoc, a ten posledný, v ktorom je ukrytý svet, ako mesto žien. Žena vo všetkých podobách, ako antický mytologický symbol, ako múza, ako erotický objekt.
Exlibris prešiel svojím historickým vývojom. Dnes už nejde o formu označujúcu majiteľa vlastných kníh v knižnici, ale ide hlavne o predmet zberateľského záujmu. Zbieranie exlibrisov má dnes v celej Európe silnú tradíciu.
V poslednom čase sa dá konštatovať istá renesancia exlibrisu, veď tejto téme sa začali venovať autori aj z takých krajín, kde exlibris v ich kultúrnom povedomí doteraz vôbec neexistoval, napríklad Japonsko alebo Čína. V tejto súvislosti treba spomenúť aj tak trochu smutný fakt, že napriek slovenskej tradícii bienále malých grafických foriem prestalo existovať. Bolo to jediné podujatie tohto typu na Slovensku.
Tento záujem však odráža aj druhú teoretickú rovinu exlibrisu ako príležitostnej tlače na danú tému. Samozrejme, že aj tematické exlibrisy nájdeme v prácach Karola Ondreičku. Napriek tematickosti sa dá aj tu vystopovať intímny vzťah autora k veľkým literárnym postavám, postavám z obľúbených kníh alebo z oblasti umenia.
Aj v spomenutých súvislostiach treba oceniť snahu vydavateľa, že sa pokúsil oživiť fenomén exlibrisu ako takého, a že uvedenou knihou odkrýva aj túto časť tvorby Karola Ondreičku, človeka, ktorý vo všetkom, čomu sa venoval, zanechal hlbokú brázdu.
Autor: Dušan Kállay Autor je výtvarník
