s ktorým si už dlhší čas neviem dať rady. Je hyperaktívny až agresívny, kúše, štípe, škriabe, kope, hádže hračky. Najviac je však agresívny pri mne. Ak je napr. u známych a ja tam nie som, väčšinou sa pekne hrá. Ak mu ukážem, že mám "bobo" a bolí ma to a som z toho smutná, začne byť ešte viac agresívny, akoby ho to motivovalo. Musím sa veľmi ovládať, aby som ho "nezodrala".

Medzi druhým a tretím rokom môžeme aj v správaní zdravého dieťaťa pozorovať silné emócie, zlosť a hnev pri stretnutí s prekážkami, bojovnosť až útočnosť, ktoré prejavuje najmä proti najbližším, z ktorých nemá strach. Začína sa vytvárať jeho individualita a sklon k samostatnému rozhodovaniu. Dieťa prichádza na chuť autonómnej svojhlavosti a sebapresadzovaniu. Testuje, čo môže a na čo má právo. Mnohých rodičov to zvádza, aby začali s dieťaťom bojovať, zneužívať moc nad ním a manipulovať ho. Lenže batoľa nechce byť komandované, ale skôr získavané. Nezrelosť mu neumožňuje ovládať svoje pohnútky a impulzy. Rodičia by teda mali vedieť, že mu môžu a majú zabrániť, hoci aj fyzicky, robiť nevhodné veci, ale nemôžu a nemajú ho nútiť robiť to, čo si želajú oni.

Starostlivosť o hyperaktívne deti je náročná a vyčerpávajúca. Matku by mal každý deň niekto vystriedať, aspoň na dve hodiny, aby si mohla odpočinúť alebo urobiť domáce práce. Na hyperaktívne deti pôsobia všetky podnety rovnakou silou, čím ich je viac, tým sú deti rozrušenejšie a rozptýlenejšie. Čím je prostredie jednoduchšie (menej farieb, menej obrázkov, hračiek na obzore), tým lepšie. Inštrukcie a príkazy sa dieťaťu majú dávať vo fyzickej blízkosti, pri pohľade z očí do očí a je nutné pri dieťati vyčkať, resp. pomáhať mu, kým požiadavku nesplní. Rodič a dieťa sú spojené nádoby, keď je predráždený rodič, s dieťaťom môže byť na nevydržanie. Ak vám syn v zlosti ubližuje, je potrebné najprv odzrkadliť jeho emócie: "Vidím, že sa hneváš, lebo... Je mi ľúto, že ti nemôžem vyhovieť. Miesto toho, čo chceš, ti môžem ponúknuť..." A až potom riešiť jeho správanie: ak vás kope, treba ho zastaviť a vážne, ale s pokojom povedať: "Ľudia nie sú na bitie. Na bitie je vankúš, bubon a pod." Ak však chcete, aby vám uverilo, samozrejme, ani vy ho nesmiete biť.

Dvojročné dieťa nie je schopné súcitu, ale aj keby bolo, usmerňovať deti citovým nátlakom ("mamičku to bolí...") býva kontraproduktívne. Pre mnohé deti je totiž zaujímavé, že sú schopné u rodičov vyvolať silnú emočnú reakciu a láka ich to pokúšať sa o ňu znova.

Odporúčam tiež nájsť si príslušnú literatúru, vďaka ktorej by ste sa dozvedeli viac o výchove hyperaktívnych detí. Návšteva u odborníka vám môže pomôcť zvládnuť aj seba samu v tejto neľahkej rodičovskej úlohe. Lebo: " dieťa je ako zrkadlo, odráža to, čo je pred ním".