v Európe horúcou témou. Na jednej strane stojí úsilie firiem dosahovať čo najvyššie zisky, na druhej strane úsilie ľudí zarobiť si slušnou prácou na slušné živobytie.
Boj o zákazníka vedie firmy
k tomu, aby dostali z čo najmenšieho počtu kmeňových pracovníkov maximálne výkony
a ďalej zefektívnili svoje fungovanie využívaním personálneho lízingu, outsourcingom a inými opatreniami. Európske vlády zase majú v náplni práce zlepšovanie životných podmienok svojich občanov zároveň
s udržiavaním nezamestnanosti na únosnej úrovni.
Rovnováha medzi nebezpečným pracovným zaťažením za slabú mzdu a samotným faktom, či vôbec práca je, môže byť krehká. A tak sa vedie búrlivá diskusia o uzákonenie 48hodinového týždenného pracovného času.
Barikády pritom nedelia zamestnancov a zamestnávateľov. Na jednej ich strane sú zamestnávatelia, ale aj ľudia, ktorí si od nadčasov alebo dvoch pracovných úväzkov sľubujú zvýšenie životnej úrovne a na druhej tí, ktorí argumentujú zhoršením bezpečnosti pri nadčasoch, ale aj zamestnanci, ktorých firmy nútia odpracovať desiatky bez- platných hodín navyše.
Únia sa už v roku 1993 pokúsila stanoviť všeobecne záväzné predpisy o pracovnom čase, umožnila však členským štátom niektoré výnimky - takzvané opting out. "Opt out" umožňovalo vo výnimočných prípadoch nerešpektovať 48hodinový pracovný čas s predošlým súhlasom zamestnanca. Systém výnimiek sa však stal takmer pravidlom.
A tak na mnohých miestach pracujú tisíce ľudí viac ako osem hodín denne, aby pokryli základnú spotrebu rodiny. Ďalšie tisíce však pracujú desať aj dvanásť hodín denne, pretože nedokážu ani nechcú vystúpiť z firemného vlaku.
Sú to napríklad manažéri veľkých spoločností, ktorí si ani nevedia predstaviť, že by to mohlo byť inak - záujem firmy si vyžaduje viac času, zvýšený výkon, tak treba robiť.
"O čom to hovoríte?" nechápavo krúti hlavou člen predstavenstva zahraničnej firmy na otázku, či si vie predstaviť, že niekto by chcel žiť inak - mať viac času na rodinu a záľuby. "Keď už raz nastúpite do tohto vlaku, tak sa to inak nedá. Ale keď sa niekomu nechce robiť...?"
Otázka však neznie tak, či sa niekomu robiť chce alebo nie. "Chceme pracovať, aby sme žili a nie žiť, aby sme pracovali" - táto životná filozofia má svojich stúpencov. A nie sú to "neprispôsobiví občania" vegetujúci na sociálnom systéme, ale podľa prieskumov vysokošpecializovaní odborníci aj radoví zamestnanci. Chcú sa vymaniť zo zúrivého rytmu práce a kariérneho postupu a tak sa zaujímajú
o skrátenú pracovnú dobu aj
s tým rizikom, že zarobia menej alebo že to obmedzí ich kariérne ambície.
Mona Gáliková
