Ja si Aničku dávkujem opatrne, po odpoludniach, keď je v televízii nejaká veselá komédia, aby mi vyhnala chmúry z duše. Je mi celkom jasné, prečo kniha teraz začína vychádzať v zahraničí bez toho, aby sa dočkala ruského vydania. „Ruský denník" je presne taký, aká bola i Anna Politkovská, ruská novinárka, ktorú ktosi zavraždil 7. novembra 2006. Nezmieriteľná, krajne kritická k prezidentovi Putinovi a aj veľmi depresívna. Pamätám si ju. Rozcuchanú, so smútkom v očiach a hysterickú. Stála na vojenskom stanovišti. „Kaukaz" na hranici medzi Ingušskom a Čečenskom. Rok neviem, Aničku som stretávala v týchto končinách pravidelne. No toto stretnutie mi utkvelo v pamäti. Naivne žensky sa rozčuľovala, že ju nechcú pustiť do „zóny vojnových operácií", a vojaci ju ponižovali a merali si ju nemravným pohľadom. Anička nebola ani tak novinárka, ako slušný človek. Nepísala správy, ale skôr výzvy, oddávala sa emóciám, nezačala by si s každým, len aby získala informácie. Z profesionálneho hľadiska by jej bolo možné mnohé vytknúť. Nebola objektívna, nehľadala citmi nezafarbenú pravdu, ale dožadovala sa spravodlivosti, odhaľovala zločincov, nech už šlo o partizána či prezidenta. Mnoho zahraničných profesionálov, ktorí bez emócií fotia masové detské hroby, si o nej myslelo, že je šibnutá. Možno. Inak by včas z Ruska utiekla a na Západe by vydávala svoje knihy s veľkým profitom. Lenže ona zostala v Moskve a do zásuvky si zhromažďovala otrasné fakty, úvahy o tom, čo sa stane s matkou, keď jej pred očami zavraždia dieťa, reportáže, odkiaľ sa človek nevracia so zdravým rozumom. „Ruský denník" je kniha dobrá, napriek tomu o nej priateľom hovorím: „Nedá sa to čítať."