Po suverénnom víťazstve v základnej časti boli Košice favoritom aj v play off. Okrem skvelého Trenčína v semifinálovej sérii ste čelili aj tlaku maximálneho očakávania. Ako ste to vnímali?

„Pomenoval by som to skôr ako ťarchu zodpovednosti. Každý zo spoluhráčov si dobre uvedomoval, že vedenie nám vytvorilo ideálne podmienky. Veľmi sme chceli potešiť fanúšikov. Preto sme najviac zo všetkých smutní my hráči. Nakoniec si však človek vždy uvedomí - chvalabohu, ide len o šport.“

Po sobotňajšom zápase v Trenčíne ste vyjadrili rozčarovanie zo spôsobu, ako vám odovzdali bronzové medaily. Za zavretými dverami kabíny. Ako ste si to predstavovali?

„Naozaj to bolo nedôstojné. Medaila nám nespadla z neba, nadreli sme sa na ňu. Chápem, že po vypadnutí na ľade súpera na to nebýva vhodná atmosféra. Určite by sa však našla spoločenská príležitosť neskôr, na nejakej slávnostnej večeri alebo podobne. Takto vo mne ostal dojem, že funkcionári to chceli mať rýchlo z krku.“

Súhlasíte s názorom trénerov oboch tímov, že kľúčovým sa ukázal úvodný zápas v Košiciach?

„Keďže sme nedokázali vyhrať v Trenčíne ani raz, žiaľ, platí to. Chýbal nám niekedy kúsok šťastia, ale o tom je hokej. Na druhej strane ma teší, že ľudia videli v celej sérii vynikajúci hokej.“

Spolu s útočníkom Kontšekom vás Žilina vymenila do Košíc. Ukázalo sa, že nešlo o výkonnostné príčiny, ako vtedy tvrdila žilinská strana.

„Boli za tým jednoznačne vzťahové veci. No my dvaja sme mali vlastne šťastie. Ocitli sme sa v lepšom klube pri trénerovi, od ktorého sme dostali dôveru. Viacero ďalších dopadlo možno horšie.“

Váš favorit na titul?

„Nech vyhrá lepší a šťastnejší. No hlavne, aby sa hralo na sedem zápasov.“