Začínali ste s grafity, ako ste sa dostali k hudbe?
„Spočiatku to bola taká recesia. Hovoril som si, že keď Wich hráva na garmofóny a Lafor robí breakdance, tak ja budem robiť rep. Vzniklo to spontánne. Nikdy sme nemali ambície byť muzikantmi, ono to prišlo samo. Nemysleli sme si, že z toho čosi bude. Aj ten náš album My3 bol spočiatku točený ako demo, ale vo finále sa toho niekto chytil a vydal to ako album.“
Pociťujete za tými časmi nostalgiu?
„No, stále robím nejaké tvary, kreslím, hrám sa s písmom. Lafor ako jediný stále aktívne maľuje. Mňa to baví sledovať. Sledujem ulicu a keď vidím niečo dosť dobré a na dobrom mieste, alebo pekne urobený vlak, až ma tak zasvrbí. Ale už je to pasé. Tie časy boli a už nie sú, nemá cenu nad tým nariekať. Hlavne prichádzajú ďalší ľudia, nová generácia. Chýba mi skôr tá partia, ten vtedajší duch.“
Už to nie je záležitosť komunity, ale stredný prúd?
„Každý ide na seba, ľudia sa akoby uzavreli do svojich malých táborov. Sú pokazené vzťahy, to vieme všetci. Najskôr sa to stalo v Čechách a teraz sa to deje takisto na Slovensku.“
Slovenskí reperi plačú, že nemajú hip-hopové časopisy. Pritom v Čechách sú dva časopisy, no predsa sa na Slovensku predáva viac albumov. Ako si to vysvetľujete?
„Možno sú tí ľudia menej rozmaznaní, kapiel je množstvo a fanúšikovia ich podporujú, chodia na koncerty, kupujú si CD. Tým rastie tá scéna, kapely majú prostriedky na kupovanie techniky, na vydavateľstvá a tak. V Česku to akoby fanúšikovská základňa nepodporovala. Ľudia si CD radšej sťahujú a somrujú guestlist.“
Čím to je, veď napríklad domáce filmy podporujete?
„Možno to je vekom. Hip-hopová komunita je mladšia, sú to ľudia, ktorí nemajú predstavu o peniazoch, o tom, čo znamená zarobiť si na seba. Myslia si, že všetko je zadarmo. Pri filmoch sú diváci dospelejší. Majú príjmy a nemajú šestnásť.“
Nemáte občas pocit, že reperov, čo chcú rozprávať, je stále dosť, ale málo je takých, čo aj majú čo povedať?
„Asi k tomu nemôžete prísť ako slepý k husliam. Tie slová by mali mať nejakú váhu, no je málo uveriteľných reperov, pretože nemajú nič za sebou. Nie je to podmienkou, hip-hop je slobodný a pre mňa za mňa si ho môže robiť kto chce. Ale potom tam nie je odkaz, posolstvo. Zdá sa mi, že scéna sa otáča k egovýpovediam. Ja som naj a vy všetci ostatní ste out.“
Ste známy komplikovanými textami, metaforami, no tiež vám vyčítajú mäkkosť. Prečo?
„To sú námietky ľudí s IQ hojdacieho koňa. Takto píšem, kto chce čosi počuť, nájde si to tam. A kto chce počúvať hojdacie kone, počúva hojdacie kone. Tak ako v živote.“
Ale nepredávajú sa hojdacie kone lepšie?
„To nie je pravda. Z novej platne sme za štrnásť dní predali vyše päťtisíc kusov. Scéna je rozdelená, niekto má rád to, iný zase ono. Hip-hop je pre mňa voľná platforma a nikto nemá patent, ako by mal znieť. Väčšina diskusií sa aj tak skončí pri tom, či máš hudbu rád a ako ti na nej záleží. A či v tebe niečo vyvolá.“
Je teda rep ten vysnívaný superdžob?
„V tej skladbe je to irónia. Ale myslím, že to funguje v oboch zmysloch. Ironicky, pretože všetci sme veľkí burani, no zároveň nás to akoby už celkom dlho živí. Ale nežijem za päťdesiattisíc mesačne.“
