BRATISLAVA. Režim slovenského štátu vyviezol viac ako 57-tisíc Židov od 25. marca do 20 októbra 1942. Ďalších 13-tisíc Židov deportovali po vypuknutí Slovenského národného povstania. Tomuto riadenému procesu predchádzal príchod asi 20 nemeckých poradcov.
Pragmatický antisemita
Na Slovensko prišli už na jeseň 1940 a dosadili ich do najdôležitejších inštitúcií štátu. „Ich úlohou bolo implantovať nemecké predstavy o riešení židovskej otázky,“ hovorí Katarína Hradská z Historického ústavu SAV.
Jedným z poradcov bol aj Dieter Wisliceny, najbližší spolupracovník Adolfa Eichmanna. „Hneď, ako prišiel na Slovensko, natvrdo povedal, že Židia majú obrovské majetky, takže keď ich pozbavia obchodov a živností, vytvorí sa sociálny problém, ktorý sa bude dať riešiť jedine masovým vysťahovaním,“ povedala Hradská.
Wisliceny mal hlavné slovo aj pri založení kontroverznej Ústredne Židov, ktorá mala obhajovať ich záujmy na Slovensku. Židovské spolky a strany totiž režim rozpustil. Podľa Hradskej bola ústredňa vynútenou organizáciou. „Jej vrcholní predstavitelia boli dosadení.“
Po tom, čo odišli zo Slovenska prvé transporty, vznikla ilegálna odnož ústredne - tzv. pracovná skupina. Jej predstavitelia na čele s Gizelou Fleischmannovou sa pokúsili o nemožné - zastaviť alebo aspoň obmedziť deportácie Židov do koncentračných táborov.
Wislicenymu teda ponúkli peniaze - 50-tisíc dolárov. „Wisliceny bol pragmatický antisemita, ktorý si spravil zo Židov dobre platený kšeft. Peniaze zobral, no sľub nedodržal,“ pripomína Hradská.
Pravda je, že v auguste a začiatkom septembra 1942 transport zo Slovenska neodišiel. „V tom istom čase však predložil Wisliceny predsedovi vlády Tukovi súbor ďalších opatrení, ako treba slovenských Židov zlikvidovať.“
Katarína Hradská je zároveň presvedčená, že Tisov režim mal indície, že Židia neodchádzajú na práce, ale na likvidáciu. Fleischmannová napísala už koncom júna 1942 švajčiarskemu Červenému krížu list o ich situácii v Poľsku. Odvolávala sa pritom na svedectvo Dionýza Lenárda, ktorému sa ako prvému podarilo utiecť z koncentračného tábora v Lubline.
Podľa Hradskej informovala Fleischmannová o liste aj Ústredňu Źidov, pričom predpokladá, že sa o ňom dozvedeli aj ľudia z vlády. „Židia kooperovali aj s niektorými predstaviteľmi vlády.“ Fleischmannovej skupina bola prvou inštitúciou, ktorá informovala svet, čo sa deje so slovenskými Židmi.
Franek: Robili nadprácu
Podľa hovorcu Židovskej náboženskej obce Jaroslava Franeka je Slovensko smutným príkladom krajiny, ktorá sa nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou.
„Opäť sú tu snahy rehabilitovať režim, ktorý dobrovoľne robil nadprácu. Žiaľ, aj cirkev hľadá všemožné ospravedlnenia,“ povedal Franek v narážke na výroky arcibiskupa Sokola o Jozefovi Tisovi a blahobyte počas slovenského štátu.
