S tým všetkým sa naučíte žiť. Čo sa však nedá prekonať, je absolútny nedostatok diskrétnosti, ktorým sa Izrael vyznačuje.
Nie, nehovorím o indiskrétnych prehliadkach na letisku, ukazovaní najintímnejšieho obsahu dámskej kabelky na všemožných miestach či presviedčaní pracovníkov bezpečnostnej služby, že pod širokými šatami fakt nosíte brucho s budúcim občanom štátu Izrael, a nie bombu.
Hovorím o takej bežnej, ľudskej diskrétnosti. Tá mi chýba. Ešte viac ako vyprážaný syr s tatárskou. Izraelčania sú v indiskrétnosti majstrami. Poznajú vás asi dve minúty a bez rozpakov sa vás opýtajú, ako vás platia a či sa z toho dá slušne vyžiť. Keď nepoviete alebo zahovárate, ste podozrivý. Platia vás tak dobre, že nechcete, aby vám závideli? Alebo ste chudák a nechcete to priznať? Alebo žijete z kapitálu, ergo pochádzate z dobrej (rozumej zazobanej) rodiny? Ďalšou otázkou, ktorá smeruje k tomu, aby zistili, ako na tom ste, je vaša adresa.
Nie mesto, ale rovno ulica. To povie veľa. Napríklad taký Tel Aviv. Rozdiely v cenách bytov v jednotlivých lokalitách môžu byť až 70 percent. Medzi Izraelčanmi sú špecialisti, ktorí majú v hlave celú mapu Tel Avivu a hneď si vás „zamerajú". Tak a teraz vedia, koľko si môžete dovoliť platiť nájom alebo koľko budete splácať hypotéku. Alebo, že by ste platili v hotovosti? Zaujímavé. „A čo meno? Jana? Tak to budeš Ruska alebo Ukrajinka. Nie? Východná Európa? Aha. Shemesh? Manžel je teda mizrachi (neeurópsky Žid)? Prvá alebo druhá generácia? Tak to má asi prísnych rodičov, čo? A už dlho tu bývaš?"
Tak tento „dialóg" mám práve za sebou. Nie, nebola som na pohovore na ministerstve vnútra kvôli občianstvu. Chcela som sa len dať ostrihať. A tá slečna, čo vybavovala moju objednávku, sa ma pri výsluchu zabudla opýtať, aký strih by som si želala. No možno to už vie. Podľa mojej adresy.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
