Keď polícia pred devätnástimi rokmi zadržala Františka Mikloška, Jána Čarnogurského a ďalších organizátorov sviečkovej demonštrácie, spolu s Júliusom Brockom sa postavili pred veriacich a zaspievali štátnu hymnu. Nasledovala hymna Vatikánu, spoločné modlitby a brutálny zásah polície. Po demonštrácii sa spojil s Antonom Hlinkom, ktorý o jej priebehu informoval vo večernom spravodajstve Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky. Za komunizmu tajný kňaz, ktorý organizoval najväčšie púte a zbieral podpisy za náboženskú aj občiansku slobodu. Dnes správca farnosti v Holíči. FRANTIŠEK VIKARTOVSKÝ.

Čo ste si pomysleli, keď ste videli 25. marca 1988 na bratislavskom námestí toľko ľudí?

"Bolo to elektrizujúce. Zároveň som cítil veľkú úľavu."

Nemali ste strach, ako to dopadne?

"Určite sme sa obávali, koľko bude na námestí ľudí, či vôbec niekto príde. Pamätám sa, ako zasiahla voda jednu pani, ktorá držala v rukách tašky. Keď som ju zdvihol a odprevadil k vtedajšiemu mliečnemu baru, otočila sa a rázne zavelila: Ne. Nazad! (Smiech.)

S odstupom času, stálo to za to?

"Určite áno. Sedemnásty november je aj výsledkom toho, čo sa udialo 25. marca 1988 v Bratislave. Určite to však nie je len naša zásluha - bolo to v čase perestrojky, všetky okolité štáty boli v pohybe, inšpirovala nás aj poľská Solidarita. Dodalo nám to silu, hoci aj predtým sme na Slovensku zorganizovali viacero podpisových akcií či náboženských pútí."

Sviečková demonštrácia však bola prvým politickým vystúpením slovenských veriacich. Dovtedy ste hovorili len o náboženských slobodách. Prečo?

"Je pravda, že český katolícky disent bol uvedomelejší, viac sa sústredil na usporiadanie spoločnosti, občianskej slobody. Navyše sme v sebe niesli traumu, ktorá súvisí so slovenským štátom. Neustále nám pripomínali minulosť, klerikalizmus či dokonca klérofašizmus. Aj preto sme sa nechceli až tak politicky angažovať, aby sme neboli obviňovaní, že sa miešame tam, kde nemáme."

Za komunizmu ste pôsobili v tajnej cirkvi. Aká to bola skúsenosť?

"Spoznal som takých ľudí ako kardinál Korec, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, František Mikloško či Ján Čarnogurský. Ľudí, ktorí pochopili, že svoju vieru nesmieme skrývať. Moja cesta ku kňažstvu bola od začiatku jasná. V roku 1972 bol však prijatý zákon, že na teológiu nemôžu ísť absolventi strednej priemyselnej školy. Tak som išiel do Liberca na vysokú školu strojársku a textilnú. Tam som stretol doktora Jána Janoka, ktorý zažil päťdesiate roky, mal problémy, nebol vysvätený. Neskôr som spoznal aj vtedajšieho biskupa Korca a prostredie tajnej cirkvi."

Ako ste sa stali tajným kňazom?

"Všetko zastrešoval biskup Korec, ktorý mal sieť kňazov a teológov mimo pastorácie. Ja som patril do skupiny, ktorú viedol dnešný banskobystrický biskup Rudolf Baláž. Päť rokov sme každú druhú sobotu chodili do jedného bratislavského bytu, kde sme študovali najmä filozofiu a teológiu - dogmatiku, morálku a podobne."

Nemali ste problémy so susedmi, s ŠtB?

"Nie. Dávali sme si pozor, snažili sme sa hovoriť potichu. Z bytu sme vychádzali po jednom, aby sme nevzbudili pozornosť."

Kto vás vysvätil?

"Bolo to koncom leta 1976, vysvätil ma významný poľský kardinál Wyszynski. Keď som totiž po skončení štúdia prišiel za Korcom, oznámil mi, že Československo bude s Vatikánom o nových biskupoch vyjednávať len pod podmienkou, že jemu zakážu činnosť. Vatikán s tým súhlasil."

Výsledkom bolo, že noví biskupi boli menovaní až koncom 80. rokov. Nebola chyba, že Vatikán robil pri rokovaniach s vtedajším režimom takéto kompromisy?

"Dialóg je určite potrebný. Dodnes mi však utkvelo v pamäti, ako vyjednával Vatikán s Poľskom. Kardinál Wyszynski vtedy vatikánskej delegácii povedal: Kto chce v Poľsku vyjednávať, musí v Poľsku žiť. Veľmi dobre totiž vedel, čo všetko to obnáša. Vatikán však potom, ako sa v 80. rokoch bližšie oboznámil s činnosťou tajnej cirkvi na Slovensku, svoje postoje zmenil."

Čo zavážilo?

"Spomínam si, ako sme išli s pánom Brockom za kardinálom Tomáškom, ktorý sa mal stretnúť s vatikánskou delegáciou. Chceli sme ho podporiť, tak sme so sebou zobrali petíciu za náboženské a občianske slobody (31 bodov moravských katolíkov - pozn. red.) s 20-tisíc podpismi, ktoré sme zozbierali po Slovensku. Keďže Brocka mal vtedy malú dcéru, podpisové hárky sme vložili do kočíka pod perinku. Kardinálovi Tomáškovi sme ich odovzdali s tým, že už nie je generál bez vojska. Toto heslo sme skandovali aj počas púte na Velehrade."

Ako vyzeral deň tajného kňaza, ktorý nemohol slúžiť oficiálne omše?

"Bol som normálne zamestnaný. Najskôr v Ústave systémového inžinierstva a priemyslu v Bratislave, potom vo Výskumnom ústave jadrovej energetiky v Trnave. Večer som sa stretával s vysokoškolákmi, s rodinami. Vždy sme začali s Písmom svätým, a potom sme voľne diskutovali o náboženských otázkach. Ani mnohí laici netušili, že som kňaz."

Mali ste aj krycie meno?

(Smiech.) Áno, pre veriacich som bol Marián. Škoda, že dnes je cirkev tak zaškatuľkovaná, zoficializovaná. Pastorácia rodinných spoločenstiev mala svoje čaro."

V práci niekto vedel, že ste kňaz?

"Nie. Keď som bol mladší, jedna kolegyňa sa vypytovala, prečo som sa ešte neoženil. Nešlo jej do hlavy, že sa k ničomu nemám. Keď som mal potom narodeniny, výrazne si namaľovala

ústa. Keď mi podávala ruku, chcela mi na líci urobiť ,fľak'. Niekedy to bolo úsmevné."

Rodina to vnímala ako?

"Aj oni sa to dozvedeli až po revolúcii. Prvú oficiálnu omšu som slúžil na Vianoce v roku 1989."

Ako reagovali?

"Mama plakala. Mala totiž sen, že na mojej posteli bolo biele rúcho, do ktorého ma obliekali."

Tajná cirkev dovážala na Slovensko aj zakázanú náboženskú literatúru. Máte s tým skúsenosť?

"Áno, tu som mal krycie meno Svaťo 2. Kontaktnou osobou bol páter Hlinka, ktorý žil v Mníchove. Z Nemecka posielal cez rôznych ľudí, ktorí tam cestovali, haldy kníh."

Koľko ich bolo?

"V jednej zásielke asi 15 mechov. Auto, ktoré ich priviezlo, malo dvojitý podvozok."

Ako ste si vymieňali informácie, keďže telefóny boli odpočúvané?

"Vždy volal on. V tomto prípade sa vraj odpočúvacie zariadenie, keď to stihol do tridsať sekúnd, nezaplo. Keď zavolal, povedal len: Svaťo 2. 25. 8 a pol. To znamená, že napríklad 25. septembra o pol deviatej večer príde zásielka."

Kde ste ukrývali toľko kníh?

"V pivnici. Býval som v menšom domčeku v Trnave. Viacerí ma od toho odhovárali, nech to vraj robia laici. S tým som však nesúhlasil. Je totiž rozdiel, či zatvoria otca rodiny alebo človeka, ktorý žije sám."

Ako ste tie knihy distribuovali?

"Po pár kusoch, v sieťkach. Raz za mesiac, alebo dva som ich priniesol na stretnutia laického apoštolátu."

Kto bol Svaťo 1?

"Brocka."

Organizovali ste púte, zbierali podpisy, distribuovali zakázanú literatúru. Nikdy ste nemali problém s režimom?

"Nie. Keď bola v polovici 80. rokov veľká razia na františkánov, dom, v ktorom sme mali stretnutie s veriacimi, našťastie obišli."

Ako ste vnímali prorežimovú organizáciu Pacem in Terris?

"Určite to nebolo v poriadku. Nemyslím si však, že všetci kňazi, ktorí v nej boli, sú zapredanci. Niektorým sa napríklad podarilo dostať viac ľudí na teológiu. Nie sú žiadni hrdinovia, ale ani zbabelci. Sú prípady, keď dokázal kňaz povedať nie - napríklad biskup Korec. Každého kňaza však treba posudzovať individuálne."

Ako kňaz, ktorý pôsobil v Trnave, ste zrejme prichádzali do kontaktu aj s Jánom Sokolom. Ako si naňho pamätáte?

"Nekomunikovali sme spolu často. Pamätám sa, že sme za ním prišli, keď sa stal ordinárom. Navštívili sme ho v súvislosti s petíciou k výzve moravských katolíkov."

Ako reagoval?

"Nepovedal nie."

Podpísal ju?

"My sme ho o to ani nežiadali. Len sme ho informovali, o čo ide."

Čo konkrétne povedal?

"Povedal dobre. Nevyjadril sa priamo, že musia sledovať inú líniu. Len sa spýtal, či tým aj mnoho nestratíme, či z toho nebudú represie a podobne."

Ako ste vnímali jeho správanie, postoje, kariérny postup?

"Vnímal som ho ako človeka, ktorý si myslel, že rokovaním s režimom sa môžu veci posunúť dopredu. My sme, naopak, hovorili, že s nimi sa nedá. Okabátia každého."

Kým vy ste počas sviečkovej demonštrácie riskovali väzenie, Ján Sokol bol ako oficiálny kňaz ticho. Nemrzelo vás to?

"Ja som bol vnútorne spokojný, že nás jasne podporil biskup Korec. Ale chápali sme aj situáciu Jána Sokola. Vedeli sme, že pozícia ordinára je anomália. Na druhej strane sme videli, že chce niečo urobiť aj pre cirkev."

Čo hovoríte na jeho záznam spolupracovníka ŠtB?

"Tá informácia ma prekvapila, hoci niečo bolo aj v Cibulkových zoznamoch."

Ľudia, ktorí ho poznajú, hovoria, že doplatil na svoju žoviálnosť, možno až naivitu. Čo si o tom myslíte?

"Že na tom môže niečo byť. Neverím, že bol udavač. Keď sme za ním prvýkrát prišli, vedel, kto sme, poznal aj naše mená. To by sme v jeho záznamoch boli spolu s Brockom, nie?"

Platí aj v tomto prípade, že nebol hrdina, ale ani zbabelec?

"V podstate áno. Nás s Brockom nezradil, jeho pôsobenie v rámci cirkvi nech posúdia iní."