Raz sa ma istý muž opýtal: "Idem do Japonska, je to len tranzit. Čo sa dá stihnúť za jeden deň v Tokiu?"
Takíto cestujúci obyčajne letia niektorými z japonských aerolínií, ktoré premávajú medzi Európou a Austráliou či Novým Zélandom, alebo cestujú spoločnosťou niektorej inej ázijskej krajiny, ktorá lieta do USA alebo Kanady. Nemajú nejaké hlboké vedomosti o histórii a kultúre Japonska, ale chcú využiť čas a aspoň trochu si rozšíriť obzor. Takýmto cestujúcim neodporúčam návštevu miest ukazujúcich tradície. Myslím, že by sa trochu nudili. Chce to skôr vidieť miesta, kde uvidia niečo moderné, možno až trochu extrémne - ako v scénach z filmu Stratené v preklade.
Videl som už veľa amerických aj európskych filmov plných hlúpostí o Japonsku a Japoncoch. Sú plné predpojatosti voči Japoncom, zmiešanej s anachronickými nápadmi tvorcov, takže filmy o nás prinášajú absolútne chybný obraz. Ďalšou skupinou sú filmy, ktoré zase príliš rešpektujú japonskú kultúru a tradíciu, takže je v nich plno vyfantazírovaných nezmyslov - ako v Poslednom samurajovi.
Rád by som však povedal, že Stratené v preklade je vynikajúci film, aj keď si nakoniec divák zrejme pomyslí, že Japonci sú veľmi zvláštni. Ten film sa mi páči. Viete prečo? Pretože je pravdivý.
Vo filme, ktorý je s titulkami, nie sú mnohé pasáže z konverzácie medzi Japoncami preložené. Ja som, pochopiteľne, rozumel, čo hovoria, a môžem vám povedať, že to je presné! Texty sú ako vytiahnuté z reálneho života. Najmä scéna, v ktorej sa nakrúca reklama na whisky. Poznám v Japonsku reklamnú brandžu, takže môžem potvrdiť, že tie situácie sú veľmi presné. Režisérka filmu Sofia Coppola musela mať veľmi dobrých japonských poradcov. Inak si neviem predstaviť, že by nakrútila také skvelé scény, ktoré by možno boli pre iných režisérov zanedbateľné - veď ani nie sú preložené do titulkov. Urobila to však zámerne, aby zvýšila účinnosť scény, a je to dokonalé. Hoci im okrem Japoncov málokto z divákov rozumie.
Viem, že film Stratené v preklade má mnohých fanúšikov. Rád by som pre vás tie texty preložil, ale nebolo by to jednoduché. Text totiž sám osebe nenesie žiadnu dôležitú informáciu. Je však taký realistický, až je to obdivuhodné. Cítim, že Sofia Coppola a jej spolupracovníci si pri nakrúcaní naozaj zgustli a pokúsili sa o autentickú dokonalosť. Podarilo sa im to.
Keď cudzinec navštívi Tokio, prekvapí ho veľa zvláštnych vecí. Pre jazykovú bariéru sa bude cítiť osamelý. To je to, čo chcela Sofia Coppola ukázať vo svojom filme. Ale viete, dokonca aj Japonec sa cíti v Tokiu osamelý. Často som s takým pocitom kráčal vo svojom rodnom meste po miestach, ktoré zachytáva film. Pritom vôbec nedokážem vyjadriť, prečo som sa cítil osamelý.
Ten muž, ktorý chcel odo mňa radu, ako vidieť Tokio za 24 hodín, nemal turistickú príručku, zato videl film Stratené v preklade. Vysvetlil som mu len, ako sa dostane z letiska Narita do centra Tokia, kde nasadnúť na metro a kde na taxík. Po japonsky vedel jediné slovo: Konničiwa. (Dobrý deň.) Neskôr som od neho dostal e-mail. "Spravil som si v Tokiu jednodňový výlet. Ďakujem za informácie. Videl som mnohé miesta. Bolo to zaujímavé. A cítil som sa osamelý."
