„Nutne potrebujeme vojnu,“ uľavil si nedávno europoslanec Robert Fitzbenry, keď sledoval debatu svojich kolegov. Nijaký zaujímavý bod, nijaké strhujúce politické vystúpenie. Rutina.

Samozrejme žartoval. Jeho povzdych mieril na to, čo sa musí udiať, aby sa Európa zase stala dobrodružstvom.

Európa mala v minulosti osobnosti, ktoré to dokázali. Churchill, Adenauer (na snímke ČTK/AP), Thatcherová, Monnet, Schuman. Koho k nim história priradí za ďalších päťdesiat rokov? „Nevidím nikoho na obzore,“ hovorí z ostra Katinka Bary­schová z vplyvného londýnskeho inštitútu Centrum pre európsku reformu. „Potreba lídrov nie je taká, ako po vojne v prípade Monneta alebo po páde železnej opony v prípade Kohla. Nepanuje ani zhoda v tom, čo je tým najdôležitejším príbehom pre Európu. Za možné nové témy považuje len globálne otepľovanie. A to ešte s rezervou.“

Francúz Pascal Fontaine, ktorý kedysi pracoval u otca zakladateľa Jeana Monneta, súhlasí, že bývalý šéf mal jednoduchšiu pozíciu. Spojená Európa bola klubom šiestich džentlmenov a nie „rozrastenou firmou“.

„Presvedčiť 27–členné spoločenstvo je ťažké, o to viac, keď ľudia od únie požadujú len to, aby znížila roaming,“ hovorí.

Z tých, ktorí zostávajú, priťahuje pozornosť Angela Merkelová. „Na európskej scéne má dobrú pozíciu. Doma nie. Pochybujem, že zostane i po ďal­ších voľbách,“ mieni Baryschová. Rešpekt má najdlhšie slúžiaci premiér v Európe, luxemburský Jean-Claude Juncker. Je však federalista a šéfuje až príliš malej krajine.

Vychádzajúce hviezdy? Najvážnejší kandidát na francúzskeho prezidenta Nicolas Sarkozy sa európsky ešte neprejavil a líder toryovcov David Cameron sa zaujíma o Európu opatrne, aby nedostal padáka. Priestor sa ponúka i novým členským štátom. Poľské dvojčatá Kaczynskí však presvedčili Západ, že nováčikovia sa musia učiť, ako sa robí európska politika.

Thatcherovci by to však mohli mať jednoduchšie. „Myslím, že nastáva čas ženských lídrov,“ prorokuje Fontaine.

Autor: Brusel