Pamäť a rozpomínanie. Vnútorné písanie i prepisovanie vlastných životov, dopĺňanie zabudnutého, zakopávanie jám, prekrývanie bielych miest. Prekrývanie ilúziami i ich odstraňovaním v konfrontácii so skutočným.
Aj takto treba čítať novú knihu Biele miesta mladej autorky Moniky Kompaníkovej. Knihu predovšetkým o pripomínaní, ktoré je nástrojom hľadania - najmä vlastnej identity. Pretože tá je tvorená osobnou históriou, s ktorou sa nejako musíme vyrovnať. Alebo by sme sa aspoň mali, aj v podobe fotografií či výstrižkov z novín.
Presne ako Tereza a Dávid, súrodenci, ktorí sa po čase snažia nájsť svoju pupočnú šnúru s rodiskom, s Medovarkami, domom, dvorom, matkou. Po nej im však zostáva iba pár nepotrebných vecí a zošítok, z ktorého zistia, ako málo o nej vedeli. O nej i o svojom otcovi. A tiež poznanie, ako si papierovo blízki ľudia môžu byť takí vzdialení. Vtedy, keď ľudia vravia, no navzájom sa nerozprávajú.
No toto hľadanie, rozpamätávanie sa je napokon istou formou terapie. Nezáleží pritom, či dôležitý je malý svet domu a pozemku alebo ten veľký navôkol. Pretože tie najhlbšie rany si Dávid i Tereza nesú v sebe. Rovnako ako ich matka, nechcená, uprataná do periférnej dediny kdesi v nikde. Uprataná ako taká smeť, „lebo malý červík bol v jej bruchu uhniezdený tak pevne, že sa nedal vypudiť alkoholom ani dlhým státím v mraze“.
Kompaníkovej písanie je špecifické. Predsa len, od autorky mladšej generácie by ste čakali skôr súčasnú - ak chcete, trendovú - literatúru podobnú Hvoreckému či Kepplovej. A nie konflikt sveta dediny a mesta. To permanentné napätie medzi týmito dvoma odlišnými pohľadmi na život.
I preto možno namietnuť, že Kompaníková akoby písala stále jeden príbeh. Nech už to sú poviedky Slávko a Králiky, z ktorej časť použila aj v Bielych miestach, alebo nový román. Či skôr románik.
Cítiť u nej istú fascináciu svetom vidieka, tou jeho perifériou, outsiderstvom, vďaka ktorému sa v ňom akoby zastavil čas. Preto sa niekedy neubránite myšlienkam, či Biele miesta nemožno čítať aj ako obžalobu dnešného uponáhľaného sveta, prípadne ako jeho trochu zveličenú ilustráciu.
Koniec koncov, i rytmus textu a jeho atmosféra sú akési pokojné, silne obrazné, nikam sa neponáhľajú, upokojujú. Nepokoj sa skrýva kdesi hlbšie.
Cítite ho pri stavaní hrádzí, ktorými chcete aspoň na chvíľu zabrániť riekam tiecť. Aj tým vnútorným, tiež postaveným z kameňov a trsov trávy vytrhnutej aj s koreňmi. Aby ste raz nemuseli ľutovať, že svojich blízkych vlastne vôbec nepoznáte a už sa to nezmení.
