Lebo my, vychovaní nevinne nedokonalou infraštruktúrou európskej kinematografie, si asi naozaj nevieme predstaviť, že by sme skočili po dokonalom americkom filme a pokúsili sa ho prerobiť (a zlepšiť). Keby sa o to azda aj niekto pokúsil, určite by sme ho nezobrali vážne. Šli by sme do kina, ale len preto, aby sme sa na tom fóre dobre zabavili.
Opačným smerom to evidentne možné je. Už sa nedá nič robiť, taký osud čaká aj nemecký film Životy tých druhých. Jeden deň dostal od americkej akadémie Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film, na druhý deň pustili bratia Weinsteinovci do sveta správu, že z neho urobia remake. Predpokladajú, že na nemecky hovorený film by veľa ľudí nechodilo, a to by vraj bola škoda.
Smiešne alebo smutné? Aj, aj. A keby len to. Príbeh o agentovi informačnej služby Stasi a jeho obetiach je vzácny tým, ako je chemicky presne navážený. Je v ňom aj na vlastnej koži prežitá krutá skúsenosť, sú v ňom aj stopy nádeje a viery v niečo dobré. Môžeme len tŕpnuť, čo sa stane, keď do toho vstúpia komerčné podmienky.
Druhé poznanie je ešte trpkejšie. Zbytočne sa európske filmy tešia, že ich v USA ocenili. Zdá sa, že niekto túto cenu vníma iba ako kvalitnú scenáristickú súťaž. Nechá, aby za neho veľkú robotu spravil niekto druhý, zarobí a ešte si aj zablahoželá, že urobil zmysluplný a dobrý skutok.
