Životy tých druhých (Das Leben den Anderen), Nemecko 2006, 137 minút. Scenár a réžia: Florian Henckel von Donnersmarck. Kamera: Hagen Bogdanski. Hudba: Stéphane Moucha, Gabriel Yared. Hrajú: Martina Gedecková, Ulrich Mühe, Sebastian Koch. Premiéra
v SR: dnes
Filmová senzácia z Nemecka. Nemecký film roku 2006. Oscar za najlepší zahraničný film. Reč je o filme Životy tých druhých. Pritom téma vôbec nie je senzáciechtivá. Len výsostne reálna.
Nemecký režisér Florian Henckel von Donnersmarck siahol po realite nedávnej minulosti, ktorú ľudia nad 30 rokov majú ešte v živej pamäti. Dej filmu je situovaný do východného Berlína 80. rokov. Režim sa pomaly blíži k svojmu koncu, no široká verejnosť naďalej žije v presvedčení, že totalita bude trvať večne. Ľudia si zvykli, že štát má nad všetkým a nad všetkými kontrolu, že ich prenasleduje a odpočúva.
Životy tých druhých je o tých, čo sa snažili režimu vymaniť. Oddaný Stasi dôstojník Gerd Wiesler dostane za úlohu sledovať známeho dramatika Georga Dreymana. Na Dreymana padne podozrenie, že by mohol byť namočený do protištátnych akcií.
Wiesler spočiatku len odpočúva byt, mechanicky spisuje dianie, no zrazu sa v ňom niečo prelomí. Začne byť fascinovaný životom tých druhých, sledovaných, až si pomaly uvedomí svoju malosť a bezvýznamnosť.
Režisér von Donnersmarck zachytáva situácie jasne, bez zbytočných emócií a falošných tónov, postavy sú vykreslené vierohodne. Napríklad postava dramatikovej partnerky Christy-Marie Sieland výborne demonštruje schizofréniu, v ktorej niektorí ľudia vtedy žili. Ukazuje, čo všetko boli ochotní urobiť pre to, aby mohli zostať aktívni vo svojej profesii.
Pre Nemcov je tento film výrazným krokom v procese vyrovnania sa s minulosťou. Doteraz sa téme NDR venovali najmä retrokomédie ako Good Bye, Lenin či Sonnenallee.
Snímka aj napriek tomu, že zachytáva veľmi špecifické obdobie, je čitateľná aj pre nenemeckého, resp. nevýchodoeurópskeho diváka, ktorý nemá skúsenosť s praktikami totalitného režimu. Pritom vôbec nebolo treba skĺznuť do zbytočných explicitností a zjednodušovaní.
Dej je vybudovaný napínavo a dramaticky, bez lacných filmových trikov: vo filme neznie žiadna monumentálna hudba, nevidíme žiadne kamerové efekty ani prehnanú hru s detailmi.
S postavami a so situáciami sa identifikujeme, nie sme len pasívnymi voyeurmi zverstiev bývalého režimu. Donnersmarck nás dokáže vtiahnuť a zaangažovať do ich príbehu.
Herci si vystačia bez zbytočných gest, vo filme nepadajú žiadne veľké slová. Všetko, celá neistota, strach sú čitateľné z tvárí a mimiky protagonistov. Herci ovládajú svoje remeslo dokonale, respektíve režisér presne vie, ako ovládať hercov. Najmä predstaviteľ Wieslera Ulrich Mühe je výborný.
Tento film neruší, ale pritom poriadne rozruší. A z toho pramení jeho hlavná sila. Je to film, čo bojuje proti zabúdaniu. Je geniálny v tom, že nikoho nepoučuje, je len reálne úprimný.
Autor: Ildikó Pongó Autorka je filmová kritička FOTO – MOVIEWEB
